Počítač-môj nemy priateľ

   Dobrý deň, potreboval by som počítač.“ Tu sa to všetko začalo. V predajni MobilPC v Žiline. V tejto chvíli som ani len netušil, ako mi počítač zmení život. Kedysi, keď som ho ešte nemal ,tak som behával s kamarátmi po vonku, hrali sme sa a robili čo nás napadlo. Dni boli dlhé a vonku bolo veľa srandy. Odkedy mám počítač, stratil som 90% voľného času. Teraz sa stal centrom mojej izby. Je hneď vedľa postele, takže všetko, čo potrebujem mám pekne spolu. Zvyšok izby leží pod vrstvou prachu. Presne sa z neho dá zistiť, kedy som si počítač kúpil.

   Zo školy sa vraciam domov vždy okolo 13:30. Mama väčšinou varí obed a že ju ani nepozdravím, na to si už dávno zvykla. Prvé moje kroky smerujú do izby, kde hneď zapínam môjho miláčika. Zvuk jeho chladenia mi dodáva pocit šťastia a istotu, že dnes sa nudiť nebudem. Teraz nastáva dôležitá chvíľa. Mám približne 30 sekúnd kým sa mi počítač naštartuje. Za ten čas musím stihnúť prezliecť sa a ísť na WC. Ďalšiu príležitosť už totiž mať nebudem.

   V momente, keď je počítač zapnutý, prichádza vážne rozhodnutie. Čo s ním budem dnes robiť? Nakoniec som sa rozhodol, že si vyskúšam rolu amerického vojaka v 2. Svetovej vojne. Avšak niečo mi tu kazí atmosféru. Mám pocit, akoby mi niekto za dverami čosi vykrikoval. Nervózny a znechutený ich teda otvorím a zisťujem, že to mama je ten previnilec, ktorý na mňa kričí.

„Teraz nie, niečo robím“ znie moja odpoveď. „Poď, lebo ti ten obed vychladne“ skočila mi do reči mama. Na chvíľu rozmýšľam. Som hladný, to je pravda, ale tým by som stratil cenné minúty a možnosť prejsť celú hru ešte dnes. Nakoniec som sa rozhodol pre najlepšie možne riešenie. Zobral som si jedlo do izby a odložil som si ho pred počítač. Netrvá dlho a opäť ma pri hraní niečo vyruší. Tentoraz to je kamarát, ktorý mi píše na icq. Snaží sa zistiť, či som ochotný isť von. „Teraz nie hovorím :hrám“ schladíl som ho v momente . „To icq už viac nezapnem,“ vravím si sám pre seba a už som aj offline.

   Teraz ma snáď už nikto a nič vyrušovať nebude a snáď konečne budem môcť kľudne hrať. Po niekoľkých prejdených levelov sa dostávam do vytúženého posledného. Netrvá dlho a na obrazovke sa mi objaví modrý nápis: MISSION COMPLETED. Plný šťastia, že som hru konečne prešiel vstávam od počítača. S prekvapením zisťujem, že na hodinkách je 22:30 , všetci už spia a jediné čo mi tu ostalo, je studený a prischnutý obed. K učeniu dnes teda opäť nedošlo. Unavený si teda ľahnem spať a skonštatujem: „Počítač je môj najlepší nemý priateľ“