Svitá. Tak ako každé ráno. Slniečko sa vynára spoza kopcov nad dlhou tiahnucou sa dedinou. Počujem krásnu melódiu vtáčikov speváčikov.
Vstávam a slnko ma hladí po líci. Pozorujem krásnu lúku hýriacu rôznymi farbami. Za lúkou sú jasnozelené listnaté lesy. Popri lúčke pozdravuje brehy rieka čo si tíško pospevuje. Na horizonte vidím pasúce sa srnky. V ovocnom sade včeličky poletujú a opeľujú zakvitnuté čerešne. Na oblohe sa rozplývajú oblaky v tvare ovečiek. Slnko stúpa stále vyššie a vyššie. Čoraz viac sa na mňa usmieva. Začínajú sa zobúdzať aj ostatní obyvatelia lesa. Vybehnem von zisťujem, že prišla na návštevu pani „Rosa“. Slnečné lúče hladia moje zlatisté vlasy, ktoré vetrík jemne strapatí a to všetko ma osviežuje a dáva mi silu. V tom momente je všetko nádherné. Vynárajú sa mi spomienky na detstvo, keď hľadím na krásne šíre pole sťa pláž. A keď som v objatí mojich blízkych, cítim sa ako batoľa. Nemyslím na nič, chcem len ticho stáť a počúvať pieseň prírody a vdychovať čerstvý a voňavý vzduch.
   Moja rodná dedina je najkrajšie miesto na svete, v ktorej som sa naučila svoje prvé kroky a rozprestieram svoje krídla.