Vážený pán riaditeľ, pani zástupkyňa, ctený profesorský zbor, drahí rodičia, milí spolužiaci!
Srdečne Vás všetkých vítame na našej stužkovej slávnosti.
Gympel. Obyčajné slovo. Pre väčšinu ľudí je to iba slangový výraz pre istý typ strednej školy. Avšak pre nás, pre nás znamená a bude znamenať omnoho viac. Toto slovko vyjadruje našu mladosť, štyri roky strávené v školskej lavici. A práve spomienky na tento čas nás budú hriať na srdci po celý život.
Spomienky úsmevné, vtipné ale aj smutné. Prežili sme spolu toľko úspechov i neúspechov, spoločne sme sa delili o naše starosti a radosti.
Zdá sa, ako by to bolo iba včera, keď sme po prvýkrát prekročili prah gymnázia. Pamätám sa, ako sme počas prvých dní „sekali dobrotu“ a cez prestávku sa z našej triedy ozývalo iba šuchotanie desiatových vrecúšok. Avšak to sa veľmi rýchlo zmenilo. Prvá rozbitá skriňa či pokazená žalúzia na seba nenechali dlho čakať. Veru, neboli sme žiadni anjelici, naša profesorka triedna, by Vám o tom iste vedela povedať svoje.
Zuzanka, tak sme Vás medzi sebou často volali, Vám patrí výnimočná vďaka. Ďakujeme Vám za Vašu nekonečnú trpezlivosť, za Vašu podporu a pomoc a hlavne za Vaše dobré srdiečko. Za Vašu lásku a obetavosť. Keby sme Vás nemali, neviem, neviem, kto by nám vyžehlil všetky naše väčšie či menšie prešľapy. Obdivujeme Vašu odvahu, že ste s nami rok čo rok absolbovali rôzne exkurzie a výlety. Vieme, boli sme občas ako utrhnutí z reťaze, ale aj tak ste nás vzali, za čo si Vás nesmierne vážime.
Naše „Ďakujeme“ samozrejme patrí všetkým profesorom. Prežili ste s nami mnoho trápenia, museli ste nás občas budiť, keď sme na lavici dospávali víkendovú oslavu, takmer denne ste počúvali naše výhovorky a ani nehovorím o nespočetných prosbách o odloženie písomky.
Veľmi, naozaj veľmi dôkladne sme otestovali Vaše nervy a s úctou môžeme skonštatovať, že sú oceľovo pevné a extrémne pružné. Už len za to, že ste sa rozhodli stoj čo stoj natlačiť nám nejaké vedomosti do hlavy, by ste si zaslúžili olympijské medaily.
Drahí rodičia, chceme vám poďakovať za zvládnutie vašej úlohy. Môžete si nás prezrieť, ako tu stojíme, krásne oblečených a najdospelejších, akí sme kedy boli. Sami vidíte, že máte byť na čo hrdí. Ale nemyslite si, že sa nás zbavíte tak rýchlo. Osemnásť rokov je síce vek, keď človek chtiac nechtiac musí prijať zodpovednosť za svoje činy, avšak sami dobre viete, že ani zďaleka nie sme takí samostatní, ako sa tvárime. Vy sami v nás vidíte stále deti a môžete si byť istí, že nimi zostaneme a budeme u vás hľadať útechu i radu v ťažkých situáciách. Veríme, že nám budete aj naďalej oporou.
Dnes je ten deň, či skôr večer, na ktorý sme tak netrpezlivo čakali. Dnes dostaneme stužku, ktorá nám bude talizmanom v nadchádzajúcich, určite nie ľahkých, mesiacoch. Čaká nás prvá veľká skúška, skúška dospelosti, maturita. Vieme, že pred ňou neutečieme, a preto Vám sľubujeme, že sa budeme snažiť ukázať čo najviac z toho, čo sme sa naučili.
Na maturitu si ešte chvíľu počkáme, preto chceme aby tieto posledné hodiny, kým sa ešte môžeme zabaviť, prežili so všetkými, čo nám pomáhali, pomáhajú a snáď ešte aj pomôžu úspešne dokončiť strednú školu.
Dúfame, že si nás navždy zapamätáte presne takých aký sme teraz, v túto slávnostnú chvíľu, usmiati, hrdí, mladí ľudia, plní elánu a chuti do života!