Scéna: Roman vchádza do kupé, nastáva prvý kontakt so spolucestujúcimi

V 6-miestnom kupé sedí mladá slečna, s množstvom módnych časopisov. Oproti nej sedí o trocha staršia pani, s hustými, dobre upravenými kučeravými vlasmi, s prenikavou vôňou. Obe Romanov príchod vytrhol zo zapálenej debaty.

Roman: Dobrý deň, môžem? (unavene, nesmelo a potichu opýtal sa Roman)
Mladšia slečna: Ahoj, jasné sadaj! ( dodala usmievavo, takým tým typickým mladistvým tónom )
(Roman, keďže cestoval vlakom prvý-krát, chcel dodržať všetko čo bolo na cestovnom lístku a po trápnom omyle s prvou triedou, nemyslel na nič iné, iba ako si správne sadnúť. Zistil, že na jeho mieste s č. 11 sedí tá mladá usmievavá slečna, ktorá sa mu na prvý pohľad celkom zapáčila.)
Spolucestujúca mladej slečny: Miška, sedíš asi na mieste tohto mladého muža.
Roman: Nie, prosím, ostaňte sedieť na svojom mieste pri okne, ja si sadnem tu, k dverám. Je mi tu pohodlnejšie a nakoniec vy sa kľudne rozprávajte, nebudem vás rušiť.
Mladá slečna (Miška): Aký milý, cestujete tiež do Bratislavy? Na stanici Vám kúpim horúcu čokoládu, lebo ste nejaký pobledlý a tá človeka postaví na nohy.

(Roman bol naozaj unavený, vyzeral trocha pobledlo. Zaskočila ho komunikatívnosť mladej slečny a len s úsmevom prikývol a dodal: ,, ak ma v tej Bratislave zobudíte". Slečny sa na Romana usmiali, Roman taktiež s úsmevom prikývol a sadol si na sedadlo k dverám, a nohy si dal do stredu kupé. )

Roman sa snaží zaspať, no nejde mu to. Je nervózny zo skúšok, ale pravý dôvod na Romanovu nespavosť je hlučný rozhovor Mišky, ako sa stihol dozvedieť a pravdepodobne jej tety. Roman má síce zatvorené oči, ale jedným uchom počúva rozhovor. dozvedá sa, že teta tej mladej slečny ide do Bratislavy na nejaký kozmetický kurz. Berie so sebou aj neter Mišku. Roman si spočiatku myslí, že mladá slečna cestuje aj s tetou tiež na nejaké skúšky, keďže je v jeho veku. Roman postupne stráca sympatie k mladému dievčaťu, keďže ju považuje za, ako on vraví, nafúkanú fiflenu, ktorá sa rozumie iba maľovaniu a skrášľovaniu samej seba. Roman ešte netuší, že práve ona mu čoskoro zachráni "život". Debaty mladej Mišky a jej tety a kozmetike, kráse, diétach napokon Romana uspali.

Scéna: Do kupé vojde dôchodca s množstvom batožiny.

Dôchodca: Dobrý deň. Mladý muž, mohli by ste mi pomôcť s batožinou? Dajte prosím tento kufor hore.
(Roman sa zobudí, je poriadne nahnevaný, že po dlhom čase kedy sa mu podarilo zaspať, aj napriek jeho problémami so spánkom, ho niekto vyruší. Roman nemá dôchodcov veľmi rád, pretože celý život od otca počúval ako "využívajú" tento sociálny systém a že zaberajú miesto mladým. No Roman ani v tomto prípade netuší, že práve tento dôchodca mu ako keby zachránil "život")

Roman: Samozrejme, pomôžem Vám. Potrebujete ešte niečo? - zdôrilo sa opýta Roman
Dôchodca: Mohli by sme sa vymeniť? Mám sedadlo na tomto čísle, kde práve sedíte.

(Roman si spomenul, že sedí na zlom mieste keďže sa v tedy premiestnil, aby vyhovel mladej slečne. Roman si sadol k oknu, prebudený a veľmi nervózny keďže sedel v tesnej blízkosti tej mladej slečny. Roman nemal rád takéto situácie, keď nevedel kde sa má pozrieť, aby sa nepozeral priamo do očí oproti sediacej. Roman sledoval krajinu cez okno. )

Dôchodca: Mladý muž, pozerám, že ste uchvátený výhľadom z okna. Toto je okolie Liptova, odtiaľto pohládzam, nádherná krajina, že?
Roman: Áno, asi budem cestovať častejšie takýmto vlakom, aspoň uvidím to naše malé Slovensko. I keď momentálne by som uprednostnil lôžkový vozeň, aby som sa vyspal a na zajtrajších skúškach v Bratislave bol fit.
Dôchodca: Tak ste študent, teda. No to vám teda musí záležať na tej škole, ak cestujete až, ako predpokladám z východu?
Roman: Áno z východu. Je to moja vlastne jediná škola, kde som sa prihlásil. Je to môj akýsi vabank.
(Roman už neveril, že znova zaspí a tak sa naklonil bližšie k dôchodcovi, aby si aspoň skrátil čas príjemnou, miestami až intelektuálnou debatou. Roman zistil, že dôchodca je profesor, čo teda aj predpokladal, keďže bol upravený a múdro sa vyjadroval)

Profesor: Práve som mal debatu s jedným mojím kolegom, vravel, že každý mladý dnes chce študovať právo, alebo ekonómiu, aj keď sa predpokladá, že v roku 2010 nebude mať žiaden terajší študent práva prácu, a to z dôvodu presýtenia trhu právnikmi.
Roman: Ak keď ma otec prehováral na ekonómiu, keďže je podnikateľ a rozbehol celkom slušný biznis, práve kvôli nemu a jeho podnikaniu som sa rozhodol študovať žurnalistiku.
Dôchodca: Žurnalistiku? To sa dnes už hádam ani nevidí. Aj keď presadiť sa v žurnalistike je podľa mňa ľahšie, pretože niekde som čítal, že na Slovensku je málo investigatívnych novinárov.
Roman: Práve tým investigatývnym novinárom chcem byť. Dnes je množstvo firiem, spoločností ktoré majú obrovské možnosti ako ovplyvňovať dokonca už aj politiku. Presne takýto je môj otec, vždy všetko zmanipuloval vo svoj prospech. Aj sa mu to darilo, keďže mal konexie, peniaze.
Profesor: Tak to máte obrovskú a dôležitú úlohu. Ekonomické pozadie na Slovensku je veľmi silné a odhaliť kam vedú tie nitky z rôznych káuz, bude veľmi ťažké. - dodal profesor s malým úškrnom, ktorým chcel vyjadriť, že Roman sa púšťa do nezvládnuteľnej úlohy.
Profesor: Hrávate šach? - opýta sa Romana s nádejou v hlase.
Roman: Sem tam, ale už dlho som nehral, nemám s kým.
Profesor: Ste veľmi bystrý a chytro sa vyjadrujete, rád sa rozprávam s mladými ľuďmi, a keď ešte k tomu majú také skvelé názory na život. S kolegami máme taký šachový klub, síce tam šachy veľmi nehráme, ale vždy prediskutujeme nejakú zaujímavú tému, mohli by ste prísť.
Roman: Prepáčte, ale ponáhľam sa na skúšky, možno inokedy.
Profesor: No, pri takomto tempe, snáď to stihneme obaja.
Slečna Miška: nezdá sa vám, že stojíme nejako dlho?

(vlak už dlhšiu dobu spomaľuje a stojí oveľa dlhšie ako by mal, skoro v každej druhej dedinke. Cestujúci sú na jednej strane nervózni, na strane druhej sa obávajú neskorého príchodu do Bratislavy, čo sa prejavuje gestikuláciou a nervóznym tónom. Hanblivý Roman zastavenie vlaku nekomentuje, i keď v duchu je nesmierne nervózny a ostatný na ňom postrehli bezmocnosť s vecou niečo robiť. Slečna Miška s tetou nervózne vyvolávajú, pravdepodobne Miška telefonuje s frajerom, čo Roman vydedukoval z pekných slov, ktorými ho oslovuje. Profesor si prezerá svoj kožený diár, asi z päťdesiatych rokoch a snaží sa situáciu vyriešiť asi nejakými posunmi keďže neustále škrtá, prepisuje a pozerá sa na hodinky.)

Scéna: Do kupé vojde sprievodkyňa a oznámi nečakanú správu

Sprievodkyňa: prepáčte prosím, z dôvodu nezjazdnosti trate sa musíte premiestniť na neďalekú autobusovú stanicu, je to odtiaľto aj vidieť a je to cca 10 minút chôdze. Vonku Vás čaká vlakový sprievodca, ktorý Vás dopraví. Za pochopenie ďakujem a v mene ŽSS sa Vám ospravedlňujem.

Pohodlný Roman, introvert, si balí na poslednú chvíľu veci, ktoré si stihol rozložiť po celom kupé a cez okno uvidí, že vonku husto prší. Dáždnik nemá, nestihol sa poriadne pozapínať ani poriadne nevie, kam má vlastne ísť a jeho obavy z cestovania sa napĺňajú. Z cestovania a množstva ľudí má menšie komplexy, ktoré sa začínajú prejavovať. Roman si v Martine pomýlil človeka pred sebou a nesprávne ho nasledoval. Došiel do nejakého iného autobusového parkoviska, asi nejakej cestovnej kancelárie. To správne, kam mal nastúpiť, bolo z opačnej strany. Keď na chvíľu zastal aby sa rozhliadol, o nohy sa mu oprel nejaký hnedý ratlík. O pár sekúnd nato dobehne milé kučeravé dievča, priam s anjelskou tváričkou a ospravedlňuje sa.

Dievča: Prepáč, utiekol mi, pri bufete našiel na zemi nejakú kosť a ušiel sem, na druhú stranu.
Dievča: tak poď, autobus nám ide na druhej strane, no poď sem - pokrikuje na psa
Roman: prepáč, ide ten bus čo preváža tých z vlaku? - pohotovo sa opýta Roman
Dievča: Áno, áno, no dúfam, že tam ešte je a nebudeme zase čakať na náhradný spoj, že Tibi. - dodala a pozrela sa na psa.
Roman: Aj ty máš v tom zmätok?
Dievča: Prvýkrát idem s mojím Tibim niekam vlakom, doteraz to bolo fajn, ale poslednú dobu vždy niekde stojíme, Tibi má pocit, že budeme vystupovať, postaví sa pred dvere a šteká a navyše nemám vôdzku a dúfam, že už nebudeme nikam prestupovať, lebo rešpekt som si u neho veľký nevybudovala. Vôbec ma nepočúva a keď začne brechať v kupé, kde je 7 ľudí, vieš si predstaviť.
Roman: Veď hej. máš pravdu, ale poď, poponáhľaj sa, ak chceš ešte nejaké voľné miesto. - dodáva Roman a prediera sa ľuďmi, čo nastupujú do autobusu.

Romanovi sa neznáme dievča so psom predstaví ako Adela. Roman sa dozvedá, že cestuje z Košíc za svojou mamou a časťou rodiny do Česka. Počas cesty ju sprevádza jej pes, ratlík Tibi. Niežeby ho nemala komu nechať, prípadne nechať v hoteli pre psov, ale sú na seba tak citovo naviazaní, že bez seba by nevydržali ani jeden deň. Ratlík Tibi bol darček od jej mami, keď po rozvode musela odísť do Košíc za svojím otcom. Po príchode do Piešťan, ľudia vystupujú z autobusov a snažia sa dostať na železničnú stanicu, odkiaľ majú pokračovať vlakom priamo do Bratislavy. Pri prestupovaní ľudí, sa Adela trápi s veľkým kufrom a nevšimne si, ako jej pod nohy utečie jej ratlík. Vystrašený a dezorientovaný Tibi, sa v dave ľudí stratí a niekam sa zatúla. Adela stojí bezradne uprostred stanice. Roman sa jej ponúkne, že pôjde Tibiho hľadať, bude určite len tu v okolí, ako predtým - hovorí Roman. Adela vojde do prvého kupé, s neodloženou batožinou sa už pozerá cez okno, či neuvidí Romana a Tibiho. Po chvíľke dorazí do kupé sprievodca.