Scéna: Adéla vysvetľuje sprievodcovi, aby počkal na Romana
Sprievodca: Dobrý deň, poprosím lístky, za chvíľu odchádzame, ale predtým musím skontrolovať, či všetci ste z predchádzajúceho vlaku, keďže tento je náhradný iba pre vás.
Adela: Prosím vás, nemohli by ste chvíľu počkať? Stratil sa mi niekde vonku, pri prestupe, môj pes a kamarát ktorý cestuje somnou ho šiel hľadať, počkáte chvíľu naňho?
Sprievodca: Taký malí ratlík? Hnedej farby?
Adela: Áno, presne taký, čo s ním?
Sprievodca: Pobehoval popri vlaku, ako keby sa len bál vojsť dnu, alebo nevedel vyskočiť. Videl som ho pobehovať po vlaku ešte v Košiciach, ta som mu pomohol dnu.
Sprievodca: Len ten Váš kamarát akosi nikde. Tak podľa lístka vie, že odchádzame o 10 minút. Predpokladám, že sa takých desať minút zdržíme, takže určite sa ešte stretnete. - dodáva sprievodca s trochou posmešku.
Roman po okolí hľadá Adelinho psa, no zatiaľ márne. nemôže nastúpiť bez neho, vie, aké by to bolo pre Adelu stratiť ho. na jednej strane zápasí s myšlienkou či nastúpiť do vlaku, keďže musí stihnúť vlak na skúšky do Bratislavy, na strane druhej rozmýšľa, či pomôcť Adele a nespôsobiť jej doživotný žiaľ. Adela má jeho kufor, aj príručnú tašku s peňaženkou.
- už ju nikdy nebudem nosiť v taške, budem ju mať stále pri sebe ( dodáva Roman s veľkým hnevom )
- otec mal pravdu, za dobrotu, na žobrotu. Áno mal pravdu, svet nie je pre dobrých a slabých. Načo som len šiel hľadať toho psa, nemám ani psa, ani tašku s peňaženkou a vlak som už nestihol. ( Nahnevane si Roman opakuje otcove slová, pri trťom opakovaní je to už cez slzy.)
Romanov otec, ako tvrdý biznismen, mu vždy vravel, že svet patrí tvrdým nekompromisným ľuďom, ktorí idú za svojím cieľom aj cez mŕtvoly a ktorí majú široké a ostré lakte. jeho najznámejšou vetou je, že ak neoklameš a nepodvedieš druhých, podvedú oni teba. Roman je typický ľudomil a dobrák od kosti, ako sa hovorí. Nikdy nesúhlasil s otcom ani s jeho spôsobom života, no život podľa Romana, nie je celkom bez prekážok, skôr samá prekážka. Roman sa definitívne rozhodol, že sa vráti k otcovi, odprosí ho a pristúpi na jeho dirigovanie života, tak ako doteraz. Roman si spomína ako sa mal dobre, nič nemusel zariaďovať, o nič sa starať, dostával peniaze a mohol si robiť čo chcem. Teraz som bez peňazí, na skúšky sa nedostanem, domov sa nemám ako vrátiť, ako sa z toho dostať - opakoval stále Roman. Šiel sa ešte ráz opýtať či nejde nejaký náhradný spoj.
Roman: Dobrý deň, prosím vás, naozaj nejde nič Bratislavy? Potrebuje sa tam dosť. Nechal som tam batožinu, peňaženku,...
Pokladníčka: Vy ste z toho náhradného vlaku, čo išiel do Trnavy?
Roman: Nie, mal ísť do Bratislavy.
Pokladníčka: Áno ale v Trnave by ste znova prestupoval, hovoríte, že ste tam nechal všetky veci?
Roman: Áno, hľadal som psa jednej spolucestujúcej,...
Pokladníčka: Viete čo? Manžel by vás mohol vziať do tej Trnavy, je to len kúsok a ide tam. Ten vlak vám tam stojí asi 20 minút, takže mám sa ho spýtať či vás vezme?
Roman: To vážne? No tak ak by som mu nezavadzal.
Pokladníčka: ... počkajte, zavolám mu, snáď neodišiel ešte. ( skočí Romanovi do rečí.)
Romana zavezie do Trnavy, kde musí nastúpiť do správneho vlaku. Tento-krát musí nastúpiť pretože nemusel by mať rovnaké šťastie ako v Piešťanoch. Nastúpi však zle, lebo si pomýli vlak, ktorým cestoval doteraz. V zhone a únave nastúpi do modrého vlaku, ktorým išiel do Piešťan. Neuvedomil si, že v Piešťanoch predsa mal nastúpiť na nový vlak. Vlak do ktorého nastúpil bol plný ľudí a taktiež išiel do Bratislavy no cez dediny a v Bratislave by bol najskôr o 15:00. potreboval Tam byť však o 13: 30. Keď si sadol, v kupé bol sám a vydýchol si, že nemusí počúvať žiadneho dôchodcu ani rozhovory nejakej kozmetičky vždy o tom istom. Z utekania na vlak bol celý spotený a potreboval otvoriť okno. otvoril okno a vidí vlak oproti a v ňom tú mladú Mišku, kozmetičku. Kričí naňho že nastúpil do zlého vlaku, nech príde sem. Roman rýchlo pozbiera veci a vybehne do vlaku oproti. Dobehne do správneho kupé a nestačí ďakovať Miške. Roman rozpovie, čo sa mu stalo na stanici v Piešťanoch a, že keby nebolo ochotného manžela tamojšej pokladníčky, nesedel by tu. Romanovi sa zmenil pohľad na Mišku a trocha sa aj obviňoval, že ju odsúdil už na začiatku cesty, má pocit, ako keby sa stále nemohol zbaviť otcovho názoru a myslenia, ktorého pointou bolo vyvyšovať sa nad ostatných a ako on vravel : ,, bežných smrteľníkov si netreba všímať, ani sa s nimi púšťať do rečí, nič z toho nemáš". Naozaj, keby nebolo bežných dobrých ľudí, počnúc pokladníčkou až po kozmetičku Mišku, svoje životné skúšky by nebol stihol. Po vyrozprávaní udalostí, ktoré Roman zažil, sa pustil hľadať Adelu, aby jej to vysvetlil tým psom. Keď prechádzal po chodbe vlaku a letmo nazeral do kupé, všimol si spiaceho profesora, toho ktorý ho vyrušil práve vtedy, keď sa chystal zaspať on.
- dúfam, že sa už nestretneme a nebudem musieť počúvať jeho komentovanie všetkého ( zahundral si Roman )
Keď nájde kupé, kde sedí Adela, otvorí dvere, vojde dnu a zakopne na zemi ležiaceho Tibiho.
-Tibi! ( nadšene zvolá Roman, co ty tu? )
-Prepáč, vošiel dnu inými dverami a ty si ho hľadal, ( dodala ľútostivo Adéla )
-To nič, veď som aj tak tu ( hovorí Roman)
(V kupé boli s Adelou starší ľudia, všetci vyzerali dosť unavení a naštvaní na Romanov výkrik radosti, keď uvidel Tibiho)
- Ja už radšej pôjdem, tak šťastnú cestu a drž sa ! ( trocha sklamane povedal Roman Adele, pretože sa mu páčila a nechcel sa s ňou rozlúčiť tak rýchlo a za takýchto podmienok )
