- Super, beriem ho, vyzerá, že nebude drahý ( pomyslel si Roman)
Práve dosť silno pršalo, tak sa Roman rozhodol, že nastúpi do pristaveného taxíka, že je to celkom dobrý marketingový ťah, ako byť krok vpred pred konkurenciou, doslova. Roman nevedel, že taxík si mohol niekto zavolať už skôr a práve keď doň nastupoval, niekto naňho zakričal:
- Mladý muž, moment, to je môj taxík!
Roman sa otočil a uvidel dobre známeho profesora z vlaku.
- Ááá to ste vy? Tak nakoniec ste to stihli však? nehnevajte sa, ale čakajú ma na univerzite, prosím vezmite si iný taxík a šťastnú cestu na tých skúškach, nech vám to vyjde! (vravel profesor Romanovi )
-Nejdete náhodou na Komenského?
-Áno ako ste uhádli?
-Môžeme ísť spolu, aj ja tam idem, na tie skúšky, viete.
-Pravdaže, mladý muž, sadajte.

Roman sa veľmi ponáhľal, keď sa stretol pri taxíku s profesorom tak už vtedy bolo neskoro a tak sa snažil využiť každú šancu ako sa tam čo najrýchlejšie dostať.
- vďaka bohu, že som na vás znova narazil ( povedal Roman profesorovi v taxíku
- viete tak trocha mi pripomínate syna, ktorý odišiel študovať do Anglicka, vy ste mi už od začiatku bol sympatický ( milo sa vyjadroval profesor na Romanovu adresu )
- Bude to takých 10 EUR nie? Počkajte dám vám 5 už teraz, aby sme sa zbytočne potom nezdržiavali. ( povedal Roman)

Keď hľadal peňaženku, zistil, že ju nechal vo vlaku pod sedadlom, ako mu to poradila jeho babka, ktorá sa veľmi bála, že ho niekto okradne. Roman sa v taxíku skoro zrútil, stále opakoval, že profesorovi niečo cenné nechá a peniaze mu pošle neskôr. Stále sa ospravedlňoval, obviňoval, vôbec už nemyslel na skúšky ale nato ako to celé pokazil a, že je koniec jeho cesty a hľadaniu nového života. profesor sa k nemu zachoval veľmi milo a šiel s ním na stanicu hľadať stratenú peňaženku.

-Aj mne sa to raz stalo, tiež som si ju dal pod sedadlo, lebo som sa bál ukradnutia, ale ubezpečujem vás, že ju čoskoro nájdete, aj ja som ju našiel a to bola plná peňazí. Funguje tam totiž isté upratovacie komando ... ( vysvetľoval a uisťoval profesor Romana)
Po hodine hľadania sa peňaženka našla a profesor naozaj neklamal, Roman bol síce šťastný, že ma aspoň nejakú korunu, no vedel, že so skúškami je koniec.
- Ešte stále idete na tie skúšky? Poďte, taxík nás čaká (presviedča profesor Romana )
- Je to márne veď je už 14 :30, už je po skúškach a aj s mojou žurnalistikou. ( sklamane hovorí Roman)
- Vraveli ste, že idete na skúšky, aj ja tam idem, poďte somnou!
- Idete na skúšky? Aj vy? Ale mne už skončili, vy ste na čo chceli ísť?
- No predsa na žurnalistiku, tiež ako vy, tak poďte už, v aute vám to vysvetlím ( kričí profesor)

Roman sa dozvie, že profesor idem na žurnalistiku, lebo je dekanom tejto fakulty a má vyhlásiť skúšky, že čaká sa iba naňho. Roman neveril vlastným ušiam, bol šťastný a vyzeral ako keby ho už prijali. Profesorovi bolo Romana trochu ľúto tak mu stále dával akési rady:
- Nezabudni, písať vždy objektívne, nesnaž sa dať do článku svoje presvedčenie, nesmieš ovplyvňovať čitateľa a predovšetkým nevytváraj koniec už na začiatku.
profesor ako keby tušil, že Romanovi liezol tak trocha na nervy už na začiatku cesty, snažil sa mu vysvetliť niečo v tom zmysle, že netreba si robiť obraz o človeku hneď na začiatku, keď sa sním stretneme. Profesor sa Romana stále vypytoval, prečo si vybral študovať žurnalistiku. Roman na profesora reagoval, že rád píše a podobne. profesor mu vyrozprával príbeh, prečo sa na žurnalistiku pred päťdesiatimi rokmi prihlásil on. Zaujímavý príbeh. Keď sa Roman dostavil na skúšky, nečakal, že téma písomnej práce, ktorá bola základom prijatia na žurnalistiku, bola: prečo som sa rozhodol študovať žurnalistiku. Mohlo to byť čokoľvek, úvaha, esej, alebo nejaká vtipná príhoda spracovaná do podoby slohovej práce. Roman napísal príhodu ktorú mu profesor vyrozprával v taxíku. Stále naňho myslel a nemohol uveriť ako mu pomohol.

Po skúškach navrhol profesor Romanovi, aby načas býval uňho, kým si niečo nenájde. Roman naozaj asi polroka býval u profesora žurnalistiky, neskôr sa zamestnal ako novinár známeho denníka. Zarobil si prvé peniaze, v škole sa mu darilo, a po ťažkej a namáhavej práci si zašiel podebatovať do šachového klubu, ktorý mu spomínal profesor. Zabudol som dodať, že do nového bytu si vzal jedného podnájomníka, veď vo dvojici sa to ťahá ľahšie. Podnájomníkom bola Adela, ktorá sa natrvalo presťahovala do Bratislavy, keďže ju tam prijali na univerzitu. Na skúšky ktoré mal 13:30 prísť nestihol, ale na preberanie ocenenia za článok o biznismenoch prišiel s Adelou a Tibim pre istotu o hodinu skôr. Dlho sa hovorilo, že zmenil pohľad na spoločnosť mnohých ľudí, ale ako zmenil toho najväčšieho biznismena? Jeho otca? Vraj opustil prácu, pobalil sa, kúpil si lístok druhej triedy a vydal sa na cestu za svojím synom. Došiel za ním vôbec? našiel ho? A čo ho vlastne na tej ceste postretlo? O tom niekedy inokedy, lebo to je už na druhý scenár.

V tomto scenári som chcel poukázať na osud mladého človeka – študenta Romana, ktorý sa rozhodol isť svojou vlastnou cestou, bez akejkoľvek pomoci zo strany jeho jedného rodiča – otca. Otec ako riaditeľ istej spoločnosti sa snaží dostať Romana do firmy, pretože je to jeho veľký sen, ani nie tak z dôvodu pomoci Romanovi, alebo nájdenia výbornej práce pre Romana, ako potreba dokončiť a žiť svoj sen bez ohľadu na iné skutočnosti, prípadne neakceptovať žiadne zmeny v živote zo strany okolia.
Romanovo rozhodnutie študovať niečo iné zásadne ovplyvní predstavy a plány do budúcna jeho otca. Ten, namiesto prispôsobenia plánov. Sa rozhodne hlavného hrdinu Romana vyhnať z domu a navždy sa s ním rozlúčiť, a pripustiť si ako keby ani vôbec nebol. Roman si nie je svojím rozhodnutím istý počas celého príbehu. Balansuje na pokušení vrátiť sa k otcovi a žiť jeho život, ako za veľmi ťažkých podmienok začať ten svoj. Jeho dôležitým cieľom je dostaviť sa na skúšky žurnalistiky, ktoré by mal spraviť. Bol to jeho vabank, pretože ak by ich nespravil musel by sa vrátiť k otcovi a prijať jeho predstavu života, keďže bol na ňom závislý. Do cesty sa mu postaví viacero náhod a dobrodružstiev ktoré mu bránia dostať sa v čas na jeho dôležité skúšky. Skúšky síce nestihne v stanovený termín, no aj tak sa mu podarí dostať sa na žurnalistiku, keďže stretáva množstvo ,,obyčajných“ ľudí, ktorý mu pomáhajú.

Základným dôvodom prečo sa dostál na žurnalistiku je to, že počas cesty sa k ľudom správal opačným spôsobom ako jeho otec, ktorého jednanie a správanie sa voči ľudom, sa mu zhnusilo a snažil sa ho zmeniť. Čo sa stalo preňho prínosným. Dosiahol a dokázal, že názor menšiny, ktorý bol preňho správny nakoniec vyhral nad správaním väčšiny ľudí, ktorý strávia celý život honbou za peniazmi a nechcú riskovať doterajší blahobyt, radšej sa prispôsobia alebo stanú sa závislými na niekom inom, kto má väčšinou peniaze, moc. Roman zariskoval, v nádeji, že obháji svoj názor a vyplatilo sa mu to, aj keď za po dlhšom čase a množstvom sklamaní, ale výsledok jeho rozhodnutia a obhájovania svojho postoju bol v konečnom dôsledku prínosnejším a z Romana spravil nezávislého človeka. Na konci príbehu Roman svojimi článkami ovplyvňuje ľudí, napokon aj jeho vlastného otca. Podľa Romana len nezávislí človek môže ovplyvňovať druhých a preto sa chcel stať nezávisím žurnalistom.

Peter Minda