NÁZOV SCENÁRA: 13:30
Scéna: rozhovor otca a syna v otcovej pracovni
Pán Romanovský, otec študenta Romana, generálny riaditeľ spoločnosti na výrobu rôznych chemických produktov, zisťuje, že jeho syn sa rozhodol namiesto dohodnutej práce manažéra odcestovať do Bratislavy na skúšky žurnalistiky, ktorú sa rozhodol študovať, a tak dohovára synovi, alebo lepšie povedané snaží sa mu vnútiť svoje predstavy o živote, Romanovom živote.
Otec: Prečo nie si v obleku? Teda počkaj, viem, že som ti povedal, že ten konkurz bude len formalita, ale tak
(otcovi do reči skočí syn Roman)
Roman: Počkaj otec, prišiel som ti povedať, že idem nakoniec do tej Bratislavy, nemohol som sa ti dovolať a nevedel som, kde nechať kľúče. Tu máš teda, ja idem.
Otec: Počkaj, počkaj, kam že to ideš? Do akej Bratislavy?
Roman: Aspoň vidím, ako ma počúvaš, celý týždeň ti o tom hovorím. Mám skúšky, na tú žurnalistiku.
Otec: To si naozaj myslel vážne? Myslel som, že len žartuješ. To tvoje písanie v školskom časopise a tá súťaž mladých novinárov, myslel som, že to berieš iba ako hobby, tvoj koníček.
Roman: Wáw, prekvapuje ma, že vieš aspoň toľko. Keď si aj bol doma, čo bolo najskôr po desiatej večer, vždy si vravel iba ty. Síce o mne, ale podstatné je, že si nikdy nepočúval, nikdy si sa nič neopýtal, iba si vravel, vravel, čo mám robiť, čo budem robiť, o sebe o firme,...keďže ma to nezaujíma tak od tej firmy som už nikdy nepočúval.
Otec: Tak ja sa ti snažím budovať firmu, chcem ťa po škole zamestnať, s takými výhodami,...
Roman: S akými výhodami? Robiť niečo celý deň a celú noc čo ma nebaví? V čom sa nevyznám? Byť partner človeka, ktorého nepoznám? Čo z toho bola výhoda?
Otec: V tom, že sa nepoznáme, máš asi pravdu. Si celý ako mama, nemáš s biznisom a teda ani so mnou nič spoločné. Choď si písať tie príbehy niekde do Afganistanu, ako mama. Vo firme by si bol aj tak neužitočný, keďže tu ničomu nerozumieš.
Roman: Máš pravdu, bol by som tu neužitočný, ale ja chcem byť užitočný, a preto idem robiť toto, čo viem, čo chcem, čo ma baví. Ináč, o tej firme a tomto biznise viem všetko, keďže si doma nikdy nerozprával o nič inom.
Otec: V normálnej rodine...
Roman: V normálnej rodine, sa otec pýta syna, čím chce byť, keď bude veľký, ale u nás si sa nikdy pýtať nemusel, vždy si si rovno odpovedal sám, vždy si vravel iba čím budem. Som teda rád, že si sa mýlil.
Otec: Pamätáš sa, keď som nemal čas dať spraviť kľúče od domu a vravel som, že teraz po mature si aj tak stále doma, že mi ich nebude treba? mal som pravdu, stačia mi úplne tie tvoje. Ak ti to ešte nie je jasné, nevracaj sa naspäť. Ostaň si teda v tej
(nestihol dopovedať, lebo Roman už hlučne zabuchol dvere. Pri odchode si prezeral tváre nových adeptov, uchádzajúcich sa o post hl. manažéra, ktorý mal dostať on. Cítil sa ako keby bol úplne iný pre niečo úplne iné)
Scéna: Rozhovor Romana s jeho spolužiačkou
Roman telefonuje so spolužiačkou, vysvetľuje, prečo neprišiel do Bratislavy už včera, ako ona. Opisuje jej plán cesty, že je to ešte výhodnejšie, pretože by nemusel cestovať včera tak skoro, po takej horúčave.
Roman: ...a teda presne o 13:00 som tam, vezmem si taxík, alebo sa prejdem a o 13:00 som určite tam.
Simona: Vlastne hej, máš pravdu, cestovať včera by bolo pre teba určite stresujúce, keďže viem ako neznášaš horúčavu a okrem toho po tréningu si sa potreboval vyspať.
Roman: Veď som sa ti to snažil vysvetliť, ale ty ...
(Simona zisťuje, že má čím ďalej tým slabší signál a snaží sa dohovoriť na dôležitých veciach)
Simona: Počkaj, prepáč, mám nejaký slabý signál, slabo ťa počujem, vieš čo, zavolaj mi keď sem dorazíš. Kedy vlastne prídeš?
Roman: Za chvíľu mi odchádza ten IC vlak, tak som zvedavý čo to je zač, keďže cesta trvá cca 5 hodín, okolo tej dvanástej, niečo si na stanici kúpim, niečo zjem, takže o 13 : 30 som na škole. Ozvem sa, čau.
Scéna: Roman nastupuje do vlaku, hľadá si správne miesto
Roman necestuje často, cestovanie vlakom nemá rád, hľadal sedadlo č. 11 a sadol si na prvé sedadlo s. 11, vôbec nehľadiac na číslo vozňa. Roman sa po opise spolužiačky Simony veľmi tešil, že uvidí IC vlak. Vraj mal byť veľmi komfortný. Tak sa mu aj zdal. Veľký televízor, display, čo ukazoval aktuálnu rýchlosť a teplotu. Sedadlo bolo kofortné, sedel sám a tešil sa na cestu. Po chvíľke mu sprievodca prekazil kochanie sa.
Sprievodca: Dobrý deň, môžem vidieť váš lístok?
Roman: Samozrejme, nech sa páči.
Sprievodca: Prepáčte, mladý muž, toto je prvá trieda, lístok máte na druhú.
Roman sa prebudil, pozbieral si veci a snažil sa rýchlo odtrhnúť zrak všetkých cestujúcich, ktorý nemohli prepočuť sprievodcu.
Vo vlaku sa nevyznal a kým našiel správne kupé, asi stokrát si vypočul povýšeneckú odpoveď: toto je prvá trieda mladý muž, hľadajte ďalej. Na chvíľu bol na seba aj nahnevaný, predstavoval si, akého komfortu a správania by sa mu dostalo, ak by bol pracoval s otcom. Zapochyboval o práci, ktorá ho baví, keď sa s ňou neuživí, nebude si môcť užívať slasti tohto doteraz pre Romana skazeného sveta, ovládaného peniazmi. Nakoniec pochopil, že už začínajú ovládať aj jeho a rýchlo skončil s tými myšlienkami, možno aj preto, že práve našiel správne kupé.
Scéna: Roman vchádza do kupé, nastáva prvý kontakt so spolucestujúcimi
V 6-miestnom kupé sedí mladá slečna, s množstvom módnych časopisov. Oproti nej sedí o trocha staršia pani, s hustými, dobre upravenými kučeravými vlasmi, s prenikavou vôňou. Obe Romanov príchod vytrhol zo zapálenej debaty.
Roman: Dobrý deň, môžem? (unavene, nesmelo a potichu opýtal sa Roman)
Mladšia slečna: Ahoj, jasné sadaj! ( dodala usmievavo, takým tým typickým mladistvým tónom )
(Roman, keďže cestoval vlakom prvý-krát, chcel dodržať všetko čo bolo na cestovnom lístku a po trápnom omyle s prvou triedou, nemyslel na nič iné, iba ako si správne sadnúť. Zistil, že na jeho mieste s č. 11 sedí tá mladá usmievavá slečna, ktorá sa mu na prvý pohľad celkom zapáčila.)
Spolucestujúca mladej slečny: Miška, sedíš asi na mieste tohto mladého muža.
Roman: Nie, prosím, ostaňte sedieť na svojom mieste pri okne, ja si sadnem tu, k dverám. Je mi tu pohodlnejšie a nakoniec vy sa kľudne rozprávajte, nebudem vás rušiť.
Mladá slečna (Miška): Aký milý, cestujete tiež do Bratislavy? Na stanici Vám kúpim horúcu čokoládu, lebo ste nejaký pobledlý a tá človeka postaví na nohy.
(Roman bol naozaj unavený, vyzeral trocha pobledlo. Zaskočila ho komunikatívnosť mladej slečny a len s úsmevom prikývol a dodal: ,, ak ma v tej Bratislave zobudíte". Slečny sa na Romana usmiali, Roman taktiež s úsmevom prikývol a sadol si na sedadlo k dverám, a nohy si dal do stredu kupé. )
Roman sa snaží zaspať, no nejde mu to. Je nervózny zo skúšok, ale pravý dôvod na Romanovu nespavosť je hlučný rozhovor Mišky, ako sa stihol dozvedieť a pravdepodobne jej tety. Roman má síce zatvorené oči, ale jedným uchom počúva rozhovor. dozvedá sa, že teta tej mladej slečny ide do Bratislavy na nejaký kozmetický kurz. Berie so sebou aj neter Mišku. Roman si spočiatku myslí, že mladá slečna cestuje aj s tetou tiež na nejaké skúšky, keďže je v jeho veku. Roman postupne stráca sympatie k mladému dievčaťu, keďže ju považuje za, ako on vraví, nafúkanú fiflenu, ktorá sa rozumie iba maľovaniu a skrášľovaniu samej seba. Roman ešte netuší, že práve ona mu čoskoro zachráni "život". Debaty mladej Mišky a jej tety a kozmetike, kráse, diétach napokon Romana uspali.
Scéna: Do kupé vojde dôchodca s množstvom batožiny.
Dôchodca: Dobrý deň. Mladý muž, mohli by ste mi pomôcť s batožinou? Dajte prosím tento kufor hore.
(Roman sa zobudí, je poriadne nahnevaný, že po dlhom čase kedy sa mu podarilo zaspať, aj napriek jeho problémami so spánkom, ho niekto vyruší. Roman nemá dôchodcov veľmi rád, pretože celý život od otca počúval ako "využívajú" tento sociálny systém a že zaberajú miesto mladým. No Roman ani v tomto prípade netuší, že práve tento dôchodca mu ako keby zachránil "život")
Roman: Samozrejme, pomôžem Vám. Potrebujete ešte niečo? - zdôrilo sa opýta Roman
Dôchodca: Mohli by sme sa vymeniť? Mám sedadlo na tomto čísle, kde práve sedíte.
(Roman si spomenul, že sedí na zlom mieste keďže sa v tedy premiestnil, aby vyhovel mladej slečne. Roman si sadol k oknu, prebudený a veľmi nervózny keďže sedel v tesnej blízkosti tej mladej slečny. Roman nemal rád takéto situácie, keď nevedel kde sa má pozrieť, aby sa nepozeral priamo do očí oproti sediacej. Roman sledoval krajinu cez okno. )
Dôchodca: Mladý muž, pozerám, že ste uchvátený výhľadom z okna. Toto je okolie Liptova, odtiaľto pohládzam, nádherná krajina, že?
Roman: Áno, asi budem cestovať častejšie takýmto vlakom, aspoň uvidím to naše malé Slovensko. I keď momentálne by som uprednostnil lôžkový vozeň, aby som sa vyspal a na zajtrajších skúškach v Bratislave bol fit.
Dôchodca: Tak ste študent, teda. No to vám teda musí záležať na tej škole, ak cestujete až, ako predpokladám z východu?
Roman: Áno z východu. Je to moja vlastne jediná škola, kde som sa prihlásil. Je to môj akýsi vabank.
(Roman už neveril, že znova zaspí a tak sa naklonil bližšie k dôchodcovi, aby si aspoň skrátil čas príjemnou, miestami až intelektuálnou debatou. Roman zistil, že dôchodca je profesor, čo teda aj predpokladal, keďže bol upravený a múdro sa vyjadroval)
Profesor: Práve som mal debatu s jedným mojím kolegom, vravel, že každý mladý dnes chce študovať právo, alebo ekonómiu, aj keď sa predpokladá, že v roku 2010 nebude mať žiaden terajší študent práva prácu, a to z dôvodu presýtenia trhu právnikmi.
Roman: Ak keď ma otec prehováral na ekonómiu, keďže je podnikateľ a rozbehol celkom slušný biznis, práve kvôli nemu a jeho podnikaniu som sa rozhodol študovať žurnalistiku.
Dôchodca: Žurnalistiku? To sa dnes už hádam ani nevidí. Aj keď presadiť sa v žurnalistike je podľa mňa ľahšie, pretože niekde som čítal, že na Slovensku je málo investigatívnych novinárov.
Roman: Práve tým investigatývnym novinárom chcem byť. Dnes je množstvo firiem, spoločností ktoré majú obrovské možnosti ako ovplyvňovať dokonca už aj politiku. Presne takýto je môj otec, vždy všetko zmanipuloval vo svoj prospech. Aj sa mu to darilo, keďže mal konexie, peniaze.
Profesor: Tak to máte obrovskú a dôležitú úlohu. Ekonomické pozadie na Slovensku je veľmi silné a odhaliť kam vedú tie nitky z rôznych káuz, bude veľmi ťažké. - dodal profesor s malým úškrnom, ktorým chcel vyjadriť, že Roman sa púšťa do nezvládnuteľnej úlohy.
Profesor: Hrávate šach? - opýta sa Romana s nádejou v hlase.
Roman: Sem tam, ale už dlho som nehral, nemám s kým.
Profesor: Ste veľmi bystrý a chytro sa vyjadrujete, rád sa rozprávam s mladými ľuďmi, a keď ešte k tomu majú také skvelé názory na život. S kolegami máme taký šachový klub, síce tam šachy veľmi nehráme, ale vždy prediskutujeme nejakú zaujímavú tému, mohli by ste prísť.
Roman: Prepáčte, ale ponáhľam sa na skúšky, možno inokedy.
Profesor: No, pri takomto tempe, snáď to stihneme obaja.
Slečna Miška: nezdá sa vám, že stojíme nejako dlho?
(vlak už dlhšiu dobu spomaľuje a stojí oveľa dlhšie ako by mal, skoro v každej druhej dedinke. Cestujúci sú na jednej strane nervózni, na strane druhej sa obávajú neskorého príchodu do Bratislavy, čo sa prejavuje gestikuláciou a nervóznym tónom. Hanblivý Roman zastavenie vlaku nekomentuje, i keď v duchu je nesmierne nervózny a ostatný na ňom postrehli bezmocnosť s vecou niečo robiť. Slečna Miška s tetou nervózne vyvolávajú, pravdepodobne Miška telefonuje s frajerom, čo Roman vydedukoval z pekných slov, ktorými ho oslovuje. Profesor si prezerá svoj kožený diár, asi z päťdesiatych rokoch a snaží sa situáciu vyriešiť asi nejakými posunmi keďže neustále škrtá, prepisuje a pozerá sa na hodinky.)
Scéna: Do kupé vojde sprievodkyňa a oznámi nečakanú správu
Sprievodkyňa: prepáčte prosím, z dôvodu nezjazdnosti trate sa musíte premiestniť na neďalekú autobusovú stanicu, je to odtiaľto aj vidieť a je to cca 10 minút chôdze. Vonku Vás čaká vlakový sprievodca, ktorý Vás dopraví. Za pochopenie ďakujem a v mene ŽSS sa Vám ospravedlňujem.
Pohodlný Roman, introvert, si balí na poslednú chvíľu veci, ktoré si stihol rozložiť po celom kupé a cez okno uvidí, že vonku husto prší. Dáždnik nemá, nestihol sa poriadne pozapínať ani poriadne nevie, kam má vlastne ísť a jeho obavy z cestovania sa napĺňajú. Z cestovania a množstva ľudí má menšie komplexy, ktoré sa začínajú prejavovať. Roman si v Martine pomýlil človeka pred sebou a nesprávne ho nasledoval. Došiel do nejakého iného autobusového parkoviska, asi nejakej cestovnej kancelárie. To správne, kam mal nastúpiť, bolo z opačnej strany. Keď na chvíľu zastal aby sa rozhliadol, o nohy sa mu oprel nejaký hnedý ratlík. O pár sekúnd nato dobehne milé kučeravé dievča, priam s anjelskou tváričkou a ospravedlňuje sa.
Dievča: Prepáč, utiekol mi, pri bufete našiel na zemi nejakú kosť a ušiel sem, na druhú stranu.
Dievča: tak poď, autobus nám ide na druhej strane, no poď sem - pokrikuje na psa
Roman: prepáč, ide ten bus čo preváža tých z vlaku? - pohotovo sa opýta Roman
Dievča: Áno, áno, no dúfam, že tam ešte je a nebudeme zase čakať na náhradný spoj, že Tibi. - dodala a pozrela sa na psa.
Roman: Aj ty máš v tom zmätok?
Dievča: Prvýkrát idem s mojím Tibim niekam vlakom, doteraz to bolo fajn, ale poslednú dobu vždy niekde stojíme, Tibi má pocit, že budeme vystupovať, postaví sa pred dvere a šteká a navyše nemám vôdzku a dúfam, že už nebudeme nikam prestupovať, lebo rešpekt som si u neho veľký nevybudovala. Vôbec ma nepočúva a keď začne brechať v kupé, kde je 7 ľudí, vieš si predstaviť.
Roman: Veď hej. máš pravdu, ale poď, poponáhľaj sa, ak chceš ešte nejaké voľné miesto. - dodáva Roman a prediera sa ľuďmi, čo nastupujú do autobusu.
Romanovi sa neznáme dievča so psom predstaví ako Adela. Roman sa dozvedá, že cestuje z Košíc za svojou mamou a časťou rodiny do Česka. Počas cesty ju sprevádza jej pes, ratlík Tibi. Niežeby ho nemala komu nechať, prípadne nechať v hoteli pre psov, ale sú na seba tak citovo naviazaní, že bez seba by nevydržali ani jeden deň. Ratlík Tibi bol darček od jej mami, keď po rozvode musela odísť do Košíc za svojím otcom. Po príchode do Piešťan, ľudia vystupujú z autobusov a snažia sa dostať na železničnú stanicu, odkiaľ majú pokračovať vlakom priamo do Bratislavy. Pri prestupovaní ľudí, sa Adela trápi s veľkým kufrom a nevšimne si, ako jej pod nohy utečie jej ratlík. Vystrašený a dezorientovaný Tibi, sa v dave ľudí stratí a niekam sa zatúla. Adela stojí bezradne uprostred stanice. Roman sa jej ponúkne, že pôjde Tibiho hľadať, bude určite len tu v okolí, ako predtým - hovorí Roman. Adela vojde do prvého kupé, s neodloženou batožinou sa už pozerá cez okno, či neuvidí Romana a Tibiho. Po chvíľke dorazí do kupé sprievodca.
Scéna: Adéla vysvetľuje sprievodcovi, aby počkal na Romana
Sprievodca: Dobrý deň, poprosím lístky, za chvíľu odchádzame, ale predtým musím skontrolovať, či všetci ste z predchádzajúceho vlaku, keďže tento je náhradný iba pre vás.
Adela: Prosím vás, nemohli by ste chvíľu počkať? Stratil sa mi niekde vonku, pri prestupe, môj pes a kamarát ktorý cestuje somnou ho šiel hľadať, počkáte chvíľu naňho?
Sprievodca: Taký malí ratlík? Hnedej farby?
Adela: Áno, presne taký, čo s ním?
Sprievodca: Pobehoval popri vlaku, ako keby sa len bál vojsť dnu, alebo nevedel vyskočiť. Videl som ho pobehovať po vlaku ešte v Košiciach, ta som mu pomohol dnu.
Sprievodca: Len ten Váš kamarát akosi nikde. Tak podľa lístka vie, že odchádzame o 10 minút. Predpokladám, že sa takých desať minút zdržíme, takže určite sa ešte stretnete. - dodáva sprievodca s trochou posmešku.
Roman po okolí hľadá Adelinho psa, no zatiaľ márne. nemôže nastúpiť bez neho, vie, aké by to bolo pre Adelu stratiť ho. na jednej strane zápasí s myšlienkou či nastúpiť do vlaku, keďže musí stihnúť vlak na skúšky do Bratislavy, na strane druhej rozmýšľa, či pomôcť Adele a nespôsobiť jej doživotný žiaľ. Adela má jeho kufor, aj príručnú tašku s peňaženkou.
- už ju nikdy nebudem nosiť v taške, budem ju mať stále pri sebe ( dodáva Roman s veľkým hnevom )
- otec mal pravdu, za dobrotu, na žobrotu. Áno mal pravdu, svet nie je pre dobrých a slabých. Načo som len šiel hľadať toho psa, nemám ani psa, ani tašku s peňaženkou a vlak som už nestihol. ( Nahnevane si Roman opakuje otcove slová, pri trťom opakovaní je to už cez slzy.)
Romanov otec, ako tvrdý biznismen, mu vždy vravel, že svet patrí tvrdým nekompromisným ľuďom, ktorí idú za svojím cieľom aj cez mŕtvoly a ktorí majú široké a ostré lakte. jeho najznámejšou vetou je, že ak neoklameš a nepodvedieš druhých, podvedú oni teba. Roman je typický ľudomil a dobrák od kosti, ako sa hovorí. Nikdy nesúhlasil s otcom ani s jeho spôsobom života, no život podľa Romana, nie je celkom bez prekážok, skôr samá prekážka. Roman sa definitívne rozhodol, že sa vráti k otcovi, odprosí ho a pristúpi na jeho dirigovanie života, tak ako doteraz. Roman si spomína ako sa mal dobre, nič nemusel zariaďovať, o nič sa starať, dostával peniaze a mohol si robiť čo chcem. Teraz som bez peňazí, na skúšky sa nedostanem, domov sa nemám ako vrátiť, ako sa z toho dostať - opakoval stále Roman. Šiel sa ešte ráz opýtať či nejde nejaký náhradný spoj.
Roman: Dobrý deň, prosím vás, naozaj nejde nič Bratislavy? Potrebuje sa tam dosť. Nechal som tam batožinu, peňaženku,...
Pokladníčka: Vy ste z toho náhradného vlaku, čo išiel do Trnavy?
Roman: Nie, mal ísť do Bratislavy.
Pokladníčka: Áno ale v Trnave by ste znova prestupoval, hovoríte, že ste tam nechal všetky veci?
Roman: Áno, hľadal som psa jednej spolucestujúcej,...
Pokladníčka: Viete čo? Manžel by vás mohol vziať do tej Trnavy, je to len kúsok a ide tam. Ten vlak vám tam stojí asi 20 minút, takže mám sa ho spýtať či vás vezme?
Roman: To vážne? No tak ak by som mu nezavadzal.
Pokladníčka: ... počkajte, zavolám mu, snáď neodišiel ešte. ( skočí Romanovi do rečí.)
Romana zavezie do Trnavy, kde musí nastúpiť do správneho vlaku. Tento-krát musí nastúpiť pretože nemusel by mať rovnaké šťastie ako v Piešťanoch. Nastúpi však zle, lebo si pomýli vlak, ktorým cestoval doteraz. V zhone a únave nastúpi do modrého vlaku, ktorým išiel do Piešťan. Neuvedomil si, že v Piešťanoch predsa mal nastúpiť na nový vlak. Vlak do ktorého nastúpil bol plný ľudí a taktiež išiel do Bratislavy no cez dediny a v Bratislave by bol najskôr o 15:00. potreboval Tam byť však o 13: 30. Keď si sadol, v kupé bol sám a vydýchol si, že nemusí počúvať žiadneho dôchodcu ani rozhovory nejakej kozmetičky vždy o tom istom. Z utekania na vlak bol celý spotený a potreboval otvoriť okno. otvoril okno a vidí vlak oproti a v ňom tú mladú Mišku, kozmetičku. Kričí naňho že nastúpil do zlého vlaku, nech príde sem. Roman rýchlo pozbiera veci a vybehne do vlaku oproti. Dobehne do správneho kupé a nestačí ďakovať Miške. Roman rozpovie, čo sa mu stalo na stanici v Piešťanoch a, že keby nebolo ochotného manžela tamojšej pokladníčky, nesedel by tu. Romanovi sa zmenil pohľad na Mišku a trocha sa aj obviňoval, že ju odsúdil už na začiatku cesty, má pocit, ako keby sa stále nemohol zbaviť otcovho názoru a myslenia, ktorého pointou bolo vyvyšovať sa nad ostatných a ako on vravel : ,, bežných smrteľníkov si netreba všímať, ani sa s nimi púšťať do rečí, nič z toho nemáš". Naozaj, keby nebolo bežných dobrých ľudí, počnúc pokladníčkou až po kozmetičku Mišku, svoje životné skúšky by nebol stihol. Po vyrozprávaní udalostí, ktoré Roman zažil, sa pustil hľadať Adelu, aby jej to vysvetlil tým psom. Keď prechádzal po chodbe vlaku a letmo nazeral do kupé, všimol si spiaceho profesora, toho ktorý ho vyrušil práve vtedy, keď sa chystal zaspať on.
- dúfam, že sa už nestretneme a nebudem musieť počúvať jeho komentovanie všetkého ( zahundral si Roman )
Keď nájde kupé, kde sedí Adela, otvorí dvere, vojde dnu a zakopne na zemi ležiaceho Tibiho.
-Tibi! ( nadšene zvolá Roman, co ty tu? )
-Prepáč, vošiel dnu inými dverami a ty si ho hľadal, ( dodala ľútostivo Adéla )
-To nič, veď som aj tak tu ( hovorí Roman)
(V kupé boli s Adelou starší ľudia, všetci vyzerali dosť unavení a naštvaní na Romanov výkrik radosti, keď uvidel Tibiho)
- Ja už radšej pôjdem, tak šťastnú cestu a drž sa ! ( trocha sklamane povedal Roman Adele, pretože sa mu páčila a nechcel sa s ňou rozlúčiť tak rýchlo a za takýchto podmienok )
Na Romanove prekvapenie mu Adela dala svoje číslo a e-mailovú adresu. Roman sa potešil a vrátil na svoje miesto. Bol celý bez seba, že spoznal Adelu, ktorá sa mu zdala taká jemná, slušná, istým spôsobom tajomná a chcel ju niekedy spoznať. Trochu si zanadával na tých dôchodcov, že kvoly ním, sa s Adelou ani nestihol porozprávať, ale čo už, však jej zavolá. Ani netuší ako mu jeden z nich, myslím dôchodca profesor, už za chvíľu pomôže. Počas jazdy sa Roman stále pozeral na hodinky, sledoval, špekuloval či sa dostane do tej Bratislavy načas. Stále mu to vychádzalo, že by tam mal byť o 13:00 a za polhodiny snáď stihne prísť do školy. Chcel si vziať taxík, aj keď taxíkom chodil málo, pretože sa mu zdal vždy drahý. Počas jazdy istý Čech neustále telefonoval, s nejakým obchodným partnerom a do telefónu vravel, že vlak ide pomaly, že v Bratislave bude tak najskôr o hodinu, druhý-krát zas vravel, že pôjdu aj cez dediny a do Bratislavy sa dostanú najskôr okolo tretej. Romana to znervózňovalo i keď tušil, že hysterický muž je tak isto nervózny a dosť preháňa. Tri štvrte na jednu prečítal nápis Bratislava - Vinohrady a už vedel, že na hlavnej stanici bude čoskoro. Keď vystupoval rozlúčil sa s Miškou a odmietol jej pozvanie na tú čokoládu, keďže sa veľmi ponáhľal. Roman sa zorientoval, našiel východ a hľadal nejakú prilepenú vizitku nejakej taxi služby. uvidel prichádzajúci taxík až priamo k vchodu.
- Super, beriem ho, vyzerá, že nebude drahý ( pomyslel si Roman)
Práve dosť silno pršalo, tak sa Roman rozhodol, že nastúpi do pristaveného taxíka, že je to celkom dobrý marketingový ťah, ako byť krok vpred pred konkurenciou, doslova. Roman nevedel, že taxík si mohol niekto zavolať už skôr a práve keď doň nastupoval, niekto naňho zakričal:
- Mladý muž, moment, to je môj taxík!
Roman sa otočil a uvidel dobre známeho profesora z vlaku.
- Ááá to ste vy? Tak nakoniec ste to stihli však? nehnevajte sa, ale čakajú ma na univerzite, prosím vezmite si iný taxík a šťastnú cestu na tých skúškach, nech vám to vyjde! (vravel profesor Romanovi )
-Nejdete náhodou na Komenského?
-Áno ako ste uhádli?
-Môžeme ísť spolu, aj ja tam idem, na tie skúšky, viete.
-Pravdaže, mladý muž, sadajte.
Roman sa veľmi ponáhľal, keď sa stretol pri taxíku s profesorom tak už vtedy bolo neskoro a tak sa snažil využiť každú šancu ako sa tam čo najrýchlejšie dostať.
- vďaka bohu, že som na vás znova narazil ( povedal Roman profesorovi v taxíku
- viete tak trocha mi pripomínate syna, ktorý odišiel študovať do Anglicka, vy ste mi už od začiatku bol sympatický ( milo sa vyjadroval profesor na Romanovu adresu )
- Bude to takých 10 EUR nie? Počkajte dám vám 5 už teraz, aby sme sa zbytočne potom nezdržiavali. ( povedal Roman)
Keď hľadal peňaženku, zistil, že ju nechal vo vlaku pod sedadlom, ako mu to poradila jeho babka, ktorá sa veľmi bála, že ho niekto okradne. Roman sa v taxíku skoro zrútil, stále opakoval, že profesorovi niečo cenné nechá a peniaze mu pošle neskôr. Stále sa ospravedlňoval, obviňoval, vôbec už nemyslel na skúšky ale nato ako to celé pokazil a, že je koniec jeho cesty a hľadaniu nového života. profesor sa k nemu zachoval veľmi milo a šiel s ním na stanicu hľadať stratenú peňaženku.
-Aj mne sa to raz stalo, tiež som si ju dal pod sedadlo, lebo som sa bál ukradnutia, ale ubezpečujem vás, že ju čoskoro nájdete, aj ja som ju našiel a to bola plná peňazí. Funguje tam totiž isté upratovacie komando ... ( vysvetľoval a uisťoval profesor Romana)
Po hodine hľadania sa peňaženka našla a profesor naozaj neklamal, Roman bol síce šťastný, že ma aspoň nejakú korunu, no vedel, že so skúškami je koniec.
- Ešte stále idete na tie skúšky? Poďte, taxík nás čaká (presviedča profesor Romana )
- Je to márne veď je už 14 :30, už je po skúškach a aj s mojou žurnalistikou. ( sklamane hovorí Roman)
- Vraveli ste, že idete na skúšky, aj ja tam idem, poďte somnou!
- Idete na skúšky? Aj vy? Ale mne už skončili, vy ste na čo chceli ísť?
- No predsa na žurnalistiku, tiež ako vy, tak poďte už, v aute vám to vysvetlím ( kričí profesor)
Roman sa dozvie, že profesor idem na žurnalistiku, lebo je dekanom tejto fakulty a má vyhlásiť skúšky, že čaká sa iba naňho. Roman neveril vlastným ušiam, bol šťastný a vyzeral ako keby ho už prijali. Profesorovi bolo Romana trochu ľúto tak mu stále dával akési rady:
- Nezabudni, písať vždy objektívne, nesnaž sa dať do článku svoje presvedčenie, nesmieš ovplyvňovať čitateľa a predovšetkým nevytváraj koniec už na začiatku.
profesor ako keby tušil, že Romanovi liezol tak trocha na nervy už na začiatku cesty, snažil sa mu vysvetliť niečo v tom zmysle, že netreba si robiť obraz o človeku hneď na začiatku, keď sa sním stretneme. Profesor sa Romana stále vypytoval, prečo si vybral študovať žurnalistiku. Roman na profesora reagoval, že rád píše a podobne. profesor mu vyrozprával príbeh, prečo sa na žurnalistiku pred päťdesiatimi rokmi prihlásil on. Zaujímavý príbeh. Keď sa Roman dostavil na skúšky, nečakal, že téma písomnej práce, ktorá bola základom prijatia na žurnalistiku, bola: prečo som sa rozhodol študovať žurnalistiku. Mohlo to byť čokoľvek, úvaha, esej, alebo nejaká vtipná príhoda spracovaná do podoby slohovej práce. Roman napísal príhodu ktorú mu profesor vyrozprával v taxíku. Stále naňho myslel a nemohol uveriť ako mu pomohol.
Po skúškach navrhol profesor Romanovi, aby načas býval uňho, kým si niečo nenájde. Roman naozaj asi polroka býval u profesora žurnalistiky, neskôr sa zamestnal ako novinár známeho denníka. Zarobil si prvé peniaze, v škole sa mu darilo, a po ťažkej a namáhavej práci si zašiel podebatovať do šachového klubu, ktorý mu spomínal profesor. Zabudol som dodať, že do nového bytu si vzal jedného podnájomníka, veď vo dvojici sa to ťahá ľahšie. Podnájomníkom bola Adela, ktorá sa natrvalo presťahovala do Bratislavy, keďže ju tam prijali na univerzitu. Na skúšky ktoré mal 13:30 prísť nestihol, ale na preberanie ocenenia za článok o biznismenoch prišiel s Adelou a Tibim pre istotu o hodinu skôr. Dlho sa hovorilo, že zmenil pohľad na spoločnosť mnohých ľudí, ale ako zmenil toho najväčšieho biznismena? Jeho otca? Vraj opustil prácu, pobalil sa, kúpil si lístok druhej triedy a vydal sa na cestu za svojím synom. Došiel za ním vôbec? našiel ho? A čo ho vlastne na tej ceste postretlo? O tom niekedy inokedy, lebo to je už na druhý scenár.
V tomto scenári som chcel poukázať na osud mladého človeka – študenta Romana, ktorý sa rozhodol isť svojou vlastnou cestou, bez akejkoľvek pomoci zo strany jeho jedného rodiča – otca. Otec ako riaditeľ istej spoločnosti sa snaží dostať Romana do firmy, pretože je to jeho veľký sen, ani nie tak z dôvodu pomoci Romanovi, alebo nájdenia výbornej práce pre Romana, ako potreba dokončiť a žiť svoj sen bez ohľadu na iné skutočnosti, prípadne neakceptovať žiadne zmeny v živote zo strany okolia.
Romanovo rozhodnutie študovať niečo iné zásadne ovplyvní predstavy a plány do budúcna jeho otca. Ten, namiesto prispôsobenia plánov. Sa rozhodne hlavného hrdinu Romana vyhnať z domu a navždy sa s ním rozlúčiť, a pripustiť si ako keby ani vôbec nebol. Roman si nie je svojím rozhodnutím istý počas celého príbehu. Balansuje na pokušení vrátiť sa k otcovi a žiť jeho život, ako za veľmi ťažkých podmienok začať ten svoj. Jeho dôležitým cieľom je dostaviť sa na skúšky žurnalistiky, ktoré by mal spraviť. Bol to jeho vabank, pretože ak by ich nespravil musel by sa vrátiť k otcovi a prijať jeho predstavu života, keďže bol na ňom závislý. Do cesty sa mu postaví viacero náhod a dobrodružstiev ktoré mu bránia dostať sa v čas na jeho dôležité skúšky. Skúšky síce nestihne v stanovený termín, no aj tak sa mu podarí dostať sa na žurnalistiku, keďže stretáva množstvo ,,obyčajných“ ľudí, ktorý mu pomáhajú.
Základným dôvodom prečo sa dostál na žurnalistiku je to, že počas cesty sa k ľudom správal opačným spôsobom ako jeho otec, ktorého jednanie a správanie sa voči ľudom, sa mu zhnusilo a snažil sa ho zmeniť. Čo sa stalo preňho prínosným. Dosiahol a dokázal, že názor menšiny, ktorý bol preňho správny nakoniec vyhral nad správaním väčšiny ľudí, ktorý strávia celý život honbou za peniazmi a nechcú riskovať doterajší blahobyt, radšej sa prispôsobia alebo stanú sa závislými na niekom inom, kto má väčšinou peniaze, moc. Roman zariskoval, v nádeji, že obháji svoj názor a vyplatilo sa mu to, aj keď za po dlhšom čase a množstvom sklamaní, ale výsledok jeho rozhodnutia a obhájovania svojho postoju bol v konečnom dôsledku prínosnejším a z Romana spravil nezávislého človeka. Na konci príbehu Roman svojimi článkami ovplyvňuje ľudí, napokon aj jeho vlastného otca. Podľa Romana len nezávislí človek môže ovplyvňovať druhých a preto sa chcel stať nezávisím žurnalistom.
Peter Minda
