NÁZOV SCENÁRA: 13:30

Scéna: rozhovor otca a syna v otcovej pracovni

Pán Romanovský, otec študenta Romana, generálny riaditeľ spoločnosti na výrobu rôznych chemických produktov, zisťuje, že jeho syn sa rozhodol namiesto dohodnutej práce manažéra odcestovať do Bratislavy na skúšky žurnalistiky, ktorú sa rozhodol študovať, a tak dohovára synovi, alebo lepšie povedané snaží sa mu vnútiť svoje predstavy o živote, Romanovom živote.

Otec: Prečo nie si v obleku? Teda počkaj, viem, že som ti povedal, že ten konkurz bude len formalita, ale tak
(otcovi do reči skočí syn Roman)
Roman: Počkaj otec, prišiel som ti povedať, že idem nakoniec do tej Bratislavy, nemohol som sa ti dovolať a nevedel som, kde nechať kľúče. Tu máš teda, ja idem.
Otec: Počkaj, počkaj, kam že to ideš? Do akej Bratislavy?
Roman: Aspoň vidím, ako ma počúvaš, celý týždeň ti o tom hovorím. Mám skúšky, na tú žurnalistiku.
Otec: To si naozaj myslel vážne? Myslel som, že len žartuješ. To tvoje písanie v školskom časopise a tá súťaž mladých novinárov, myslel som, že to berieš iba ako hobby, tvoj koníček.
Roman: Wáw, prekvapuje ma, že vieš aspoň toľko. Keď si aj bol doma, čo bolo najskôr po desiatej večer, vždy si vravel iba ty. Síce o mne, ale podstatné je, že si nikdy nepočúval, nikdy si sa nič neopýtal, iba si vravel, vravel, čo mám robiť, čo budem robiť, o sebe o firme,...keďže ma to nezaujíma tak od tej firmy som už nikdy nepočúval.
Otec: Tak ja sa ti snažím budovať firmu, chcem ťa po škole zamestnať, s takými výhodami,...
Roman: S akými výhodami? Robiť niečo celý deň a celú noc čo ma nebaví? V čom sa nevyznám? Byť partner človeka, ktorého nepoznám? Čo z toho bola výhoda?
Otec: V tom, že sa nepoznáme, máš asi pravdu. Si celý ako mama, nemáš s biznisom a teda ani so mnou nič spoločné. Choď si písať tie príbehy niekde do Afganistanu, ako mama. Vo firme by si bol aj tak neužitočný, keďže tu ničomu nerozumieš.
Roman: Máš pravdu, bol by som tu neužitočný, ale ja chcem byť užitočný, a preto idem robiť toto, čo viem, čo chcem, čo ma baví. Ináč, o tej firme a tomto biznise viem všetko, keďže si doma nikdy nerozprával o nič inom.
Otec: V normálnej rodine...
Roman: V normálnej rodine, sa otec pýta syna, čím chce byť, keď bude veľký, ale u nás si sa nikdy pýtať nemusel, vždy si si rovno odpovedal sám, vždy si vravel iba čím budem. Som teda rád, že si sa mýlil.
Otec: Pamätáš sa, keď som nemal čas dať spraviť kľúče od domu a vravel som, že teraz po mature si aj tak stále doma, že mi ich nebude treba? mal som pravdu, stačia mi úplne tie tvoje. Ak ti to ešte nie je jasné, nevracaj sa naspäť. Ostaň si teda v tej
(nestihol dopovedať, lebo Roman už hlučne zabuchol dvere. Pri odchode si prezeral tváre nových adeptov, uchádzajúcich sa o post hl. manažéra, ktorý mal dostať on. Cítil sa ako keby bol úplne iný pre niečo úplne iné)

Scéna: Rozhovor Romana s jeho spolužiačkou

Roman telefonuje so spolužiačkou, vysvetľuje, prečo neprišiel do Bratislavy už včera, ako ona. Opisuje jej plán cesty, že je to ešte výhodnejšie, pretože by nemusel cestovať včera tak skoro, po takej horúčave.

Roman: ...a teda presne o 13:00 som tam, vezmem si taxík, alebo sa prejdem a o 13:00 som určite tam.
Simona: Vlastne hej, máš pravdu, cestovať včera by bolo pre teba určite stresujúce, keďže viem ako neznášaš horúčavu a okrem toho po tréningu si sa potreboval vyspať.
Roman: Veď som sa ti to snažil vysvetliť, ale ty ...
(Simona zisťuje, že má čím ďalej tým slabší signál a snaží sa dohovoriť na dôležitých veciach)
Simona: Počkaj, prepáč, mám nejaký slabý signál, slabo ťa počujem, vieš čo, zavolaj mi keď sem dorazíš. Kedy vlastne prídeš?
Roman: Za chvíľu mi odchádza ten IC vlak, tak som zvedavý čo to je zač, keďže cesta trvá cca 5 hodín, okolo tej dvanástej, niečo si na stanici kúpim, niečo zjem, takže o 13 : 30 som na škole. Ozvem sa, čau.

Scéna: Roman nastupuje do vlaku, hľadá si správne miesto

Roman necestuje často, cestovanie vlakom nemá rád, hľadal sedadlo č. 11 a sadol si na prvé sedadlo s. 11, vôbec nehľadiac na číslo vozňa. Roman sa po opise spolužiačky Simony veľmi tešil, že uvidí IC vlak. Vraj mal byť veľmi komfortný. Tak sa mu aj zdal. Veľký televízor, display, čo ukazoval aktuálnu rýchlosť a teplotu. Sedadlo bolo kofortné, sedel sám a tešil sa na cestu. Po chvíľke mu sprievodca prekazil kochanie sa.

Sprievodca: Dobrý deň, môžem vidieť váš lístok?
Roman: Samozrejme, nech sa páči.
Sprievodca: Prepáčte, mladý muž, toto je prvá trieda, lístok máte na druhú.

Roman sa prebudil, pozbieral si veci a snažil sa rýchlo odtrhnúť zrak všetkých cestujúcich, ktorý nemohli prepočuť sprievodcu.
Vo vlaku sa nevyznal a kým našiel správne kupé, asi stokrát si vypočul povýšeneckú odpoveď: toto je prvá trieda mladý muž, hľadajte ďalej. Na chvíľu bol na seba aj nahnevaný, predstavoval si, akého komfortu a správania by sa mu dostalo, ak by bol pracoval s otcom. Zapochyboval o práci, ktorá ho baví, keď sa s ňou neuživí, nebude si môcť užívať slasti tohto doteraz pre Romana skazeného sveta, ovládaného peniazmi. Nakoniec pochopil, že už začínajú ovládať aj jeho a rýchlo skončil s tými myšlienkami, možno aj preto, že práve našiel správne kupé.