Je pondelok ráno, ďalší školský deň. Zobúdzam sa na „kvílivý revot“ budíka a v polospánku dúfam, že je august a ja mám len nočnú moru. Po tejto rannej „seanse“ sa snažím chytiť autobus, ktorý zas ide príliš skoro.
Utekám na zastávku o dušu a začínam pochybovať o existencii vyššej moci. Však keby existoval, prečo by chcel, aby autobusy „chodili“ tak skoro? Vo vnútri autobusu sa naivne obzerám vôkol seba a hľadám voľné miesto. Namiesto nájdenia krásneho voľného „pľacu“ som len „odmeňovaný“ pohľadmi starých „svätých babizní“ „čumiacich“ na mňa ako supy ochraňujúce svoje hniezdo. Počas „strastiplnej“ cesty starou karosou „vŕzgajúcou“ ako staré nenamazané pánty by sa zo mňa naisto stal ateista, keby sa tie „mortie“ včas neskončili. Zmorený státím a natlačením „sardinkovským“ spôsobom som sa konečne dostal von a mohol pokračovať vo svojej „krížovej ceste“ do školy. Nanešťastie „všedný deň“ sa ešte len začínal.

Príchod do školy síce nebol najlepší, ale to, čo sa dialo potom, sa nedalo prirovnať ani k utrpeniu Židov počas 2. svetovej vojny. Škola sa začala matematikou a my „beťári“ sme pospávali, preto prišlo „peklo“. Začalo sa to prvým chodom „à la“ desaťminútovka, pokračovalo druhým „à la“ skúšaním a ako „dezert“ sme si dali „filozofický prejav“ o našom „vyčíňaní“. Neskôr sme si užili ďalšie „chuťovky“ v podobe nemčiny, chémie, fyziky... a stále to utrpenie nechcelo skončiť. V duchu som preklínal, že prečo otec pred šestnástimi rokmi nebol opatrnejší a to ma čakala ešte cesta domov! V spiatočnom autobuse som zažil staré známe „déjà vu“ a znova mi prebehol celý život pred očami.

Príchod domov sa niesol v eufórii. Doma mi vírili v hlave myšlienky o škole, o MHD a o fanatickom prejave biskupa rečniacom o frivolnosti v dnešnej spoločnosti a dával som mu za pravdu. V dnešnom skazenom svete plnom násilia, rasizmu, cigáňov a autobusov chodiacich priskoro sa naozaj nedá prežiť so zdravými psychickými silami.