Pred pár rokmi sa mi stala príhoda, na ktorú sa tak ľahko nedá zabudnúť. Keďže bývam na dedine, pouličné lampy nie vždy svietia a aj keď svietia, tak to tak moc nevyzerá. Náš dom je postavený pri poslednej lampe na ulici a pred domom máme len garáž a za ňou je už les s potokom. Bolo hnusné jesenné počasie. Silno pršalo a do toho fúkal nepríjemný vietor. Mohlo byť tak 11 stupňov vonku. So sestrou sme práve išli z tréningu domov. Cesta nám trvá obyčajne 20 minút, no teraz sa mi zdala nejaká dlhšia. Po ceste sme sa veľmi nerozprávali, ale skôr sme počúvali hudbu. Tesne pred domom pri poslednej uličke, ktorá osvetlená nebola, sa mi zdalo, že sa v tme niečo pohlo. V duchu som si hovorila:,,To nič nebude, len lístie odfúkol vietor.“ V tom sa sestra otočila na mňa a pýtala sa: ,,Počula si to?“. Nevedela som, či to myslí vážne alebo ma chce len nachytať, tak som jej odpovedala s úsmevom, že nie. Pre istotu som sa obzrela za seba, že to naozaj nič nie je. Ale mala pravdu niečo tam bolo!

Niekoľko metrov od nás sa v tme niečo mihalo a nevedela som presne, čo to je. V panike som nahlas zakričala: ,,Bež!“. Obidve sme sa rozutekali s veľkými taškami na pleciach a priali sme si, aby sme už boli doma za bránou, lebo tam budeme v bezpečí. Nanešťastie rodičia neboli doma a brána bola zamknutá. So strachom v očiach sme sa najprv pozreli na seba, a potom obzreli dozadu, čo nás to prenasledovalo. Na naše prekvapenie spoza tmy vybehol len susedov zatúlaný pes, ktorého hľadali už dva dni. Chudáčik aj ten bol vystresovaný, čo sa to deje. Na smrť vystrašené a rozklepané sme sa začali nasilu smiať, ako sme sa mohli báť psa. Po chvíli, keď sme sa upokojili, zašli sme k susedom a vrátili im psíka domov. Boli veľmi šťastní, že sa našiel a keď sme im vyrozprávali našu príhodu, tak sa len smiali a ponúkli sa, že nás odprevadia domov. A potom nás čakal konečne dlho očakávaný príchod domov, do tepla.