Lopatka piesku
Bola som ešte strašne malá, keď sa to stalo, ale ja i celá rodina si na ten deň pamätáme, akoby to bolo iba včera. Mala som asi 3 alebo 4 roky a v ten deň bolo horúco, tak sa dedo rozhodol, že navarí guláš a pozve celú rodinu.
Rodina sa pomaly zhromažďovala spolu s mojimi rovesníkmi. Spočiatku sme sa len hrali v pieskovisku, pri ktorom sa varil guláš. Hra v pieskovisku nás rýchlo prestala baviť a tak sme začali behať, vystrájať. „Nebehajte tadeto!“ kričala mama. So sklonenými hlavami sme sa teda pobrali do tieňu pod strom, kam sme si sadli. Vtom som uvidela deda, ako stojí pri guláši a ochucuje ho. „Môžem ti pomôcť“? kričala som z diaľky. „Môžeš, len si dávaj pozor, aby si sa nepopálila!“ zavelil. „O mňa sa neboj“ odvetila som mu pokojným hláskom.
Vo chvíli, keď sa dedo nepozeral som schytila lopatku, ktorá ležala v pieskovisku, nabrala som piesok a vysypala všetko do gulášu. „Čo to robíš?“ ozývalo sa z každej strany, bolo však už neskoro. „No to si mi teda ozaj pomohla!“ povedal dedo. Ale potom, z ničoho nič, sa zrazu usmial, zohol sa ku mne a pošepkal „Aj tak nebol dobrý!“ Na to sme sa obaja začali smiať a odvtedy stále, keď sa varí guláš, si na túto príhodu niekto spomenie, pripomenie všetkým prítomným, ale teraz sa na tom už iba dobre pobavíme a zároveň pospomíname.
