Bolo horúce letné ráno, všetky deti sa ponáhľali do školy po vysvedčenie. Moja mama sa ponáhľala do nemocnice po mňa. Po dlhých deviatich mesiacoch kopania, prevaľovania sa v maminom bruchu som bola konečne vonku. Svetlo, radostné výkriky, unavené povzdychy, nadšené výrazy sestričiek. Asi ma to deprimovalo, kedže nevedeli zastaviť moj plač. Určite som bola pekné dieťa, keďže takmer každy deň k nám chodili ľudia pozerať sa na mňa. Obdivovali ma ako opicu v zoolgickej.

Po desiatich mesiacoch bolo počuť po dome výkriky "chodí, chodí, ona chodí". A čo keď chodím, veď mám dve nohy. V troch rokoch som nastupila do škôlky, určite som sa cítila sebavedome, že práve ja idem do škôlky, ale neskôr som zistila, že to nie je nič výnimočné. Škoda. Celé dni by som sa iba hrala. Bábiky, kocky, lopta. Bola som neúnavný stroj energie. Pani vychovávateľky ma nemali radi. Asi som ich vyčerpávala.

Po určitom čase sa mi viac rozviazal jazyk, naučila som sa písať a trochu aj čítať. Začala som sa učiť aj anglický jazyk. To bolo chvály, keď som zo seba vysúkala prvú anglickú vetu.

Po určitom čase strávenom v škôlke som toho mala dosť. Bolo na čase ísť do školy. Prišla som tam, sadla si na koberec a čakala, kým mi dajú hračky. Ostatné deti na mňa divne pozerali. Zatiaľ čo všetci poslušne sedeli v laviciach, ja som sedela na tom veľkom koberci a nemo zízala na pani učiteľku. Nič, žiadna hračka, vraj si mám sadnúť do lavice. No čo, tak sa prispôsobím, to bude v poriadku.

Prvý stupeň som zvládla hravo, druhý stupeň už bol o čosi tvrdší oriešok. Už len pol roka, hovorila som si, keď mi triedna učitelka dávala do ruky biely papier s čislami. Bola som v 9. triede. Úspech ako ďaleko som sa dostala. A zasa zmena prostredia - stredná škola. Nástup prišiel rýchlo, myslela som, že sa nebojím, pri tom som do tej novej veľkej budovy kračala so zámerom otočiť sa a už nikdy sa nevrátiť. Musela som bohužiaľ pokračovať v ceste. A tak isto by som rada pokračovala v ceste na vysoku školu.