Môj život

Bolo to pred 15 rokmi, konkrétne 18. marca, presne o pol siedmej ráno, keď som prvýkrát obdarovala svet svojím "smiechom". Asi o pol hodinu neskôr ma priniesli do láskavého náručia mojej maminky. Ja si na to veľmi nepamätám, ale rodičia mi často hovorievajú, že som bola pre všetkých vytúženým prekvapením. Vážila som totiž skoro 4,5 kila. Bola som veľké, usmievavé a milé dieťa, už vtedy som vraj mala iskru v očiach.

Postupne ako čas skrúcal svoje nitky a mesiace plynuli ani som sa nenazdala a na mojej torte svietila prvá sviečka. Vtedy sa zo mňa stalo živé a neposedné batoľa, objavujúce stále nové, neprebádané miesta. Tak som sa vlastne naučila chodiť a rozprávať, štebotala som všade, kde ma nechceli počúvať. Ocino si myslel, že tú nadbytočnú energiu skrotí športom. A tak sa moje roztrasené kolienka, po prvýkrát postavili na lyže. Keď som zvládla prvú jazdu, srdce sa mi rozžiarilo, presne tak ako žiari dodnes. Skúšala som aj iné športy: korčule, bicykľovanie a jazdenie na motokárach. No nikdy som pri týchto aktivitách nepocítila také vzrušenie ako keď som stála na lyžiach. Preto som im venovala celé svoje detstvo, čím viac som lyžovala, tým bližšie som bola k vrcholu uspokojenia. Dodnes je tento šport môj najobľúbenejší.

Rodičia si však nepriali, aby bolo moje detstvo naplnené len bezstarostnými hrami, ale chceli do mňa vštepiť aj vlások múdrosti. A tak keď som dovŕšila siedmy rok života, opustila som svojich malých priateľov z materskej škôlky a urobila som prvý krôčik ku vzdelaniu. Nastúpila som ako hrdá prváčka prvýkrát do školských lavíc. S obavami, s radosťou som vstupovala do neznámeho sveta.
Keďže škola nedokázala skrotiť moju neprestajnú energiu. Zapísali ma rodičia do umeleckej školy na literárno-dramatický krúžok. Iba tento čarokrásny svet dokázal pokoriť moju nezbednosť . O tom, že som bola naozaj neposedné dieťa, svedčí predsa aj fakt, že som okrem jazykovej triedy zvládala divadlo, účinkovanie v speváckom zbore Úsmev, tanec a aktívne som sa ako herečka zapájala do tvorby niekoľkých muzikálov.

No mojím najväčším snom bolo dostať sa na bilingválne gymnázium a študovať to, čo ma v škole najviac bavilo, teda cudzie jazyky. Skoro dva roky som sa svedomito pripravovala, chodila som na niekoľko doučovaní. Až kým neprišiel ten dlho očakávaný verdikt. Bola som veľmi netrpezlivá a ustráchaná, veď to malo byť predsa prvé vážne rozhodnutie o mojej budúcnosti. Prijali ma na niekoľko škôl. Ale ja som sa stále nevedela rozhodnúť. Až kým na poslednú chvíľu neprišiel ako blesk z jasného neba list o mojom prijatí na anglické bilingválne gymnázium do Liptovského Mikuláša, kde som sa napokon zapísala.
Môj sen sa na koniec splnil a ja som sa už nevedela dočkať, kedy konečne nastúpim do novej školy. Ak mám byť úprimná vôbec som nevedela, čo všetko takáto škola obnáša. Začiatok bol pre mňa ťažký. Nástup na internát, noví spolužiaci a celkom iný spôsob vyučovania, na aký som bola doteraz zvyknutá. Veľmi som sa prvé mesiace trápila s cudzím jazykom, ale ako sa hovorí motyka vystrelila až po pol roku. Dnes už navštevujem túto školu skoro rok a veľmi sa mi tu páči. Spoznala som tu veľa nových priateľov a zažila nezabudnuteľné zážitky. Už sa teším na ďalšie nádherné spoločne strávené chvíle.

A čo očakávam od budúcnosti? Mojím veľkým snom je preletieť celým svetom, spoznať nových ľudí, neznáme kultúry a potom študovať politológiu. Raz zo mňa určite bude správny politik!

Držte mi palce