Biely prach si sadá z nebies, idyla tuhnúcich hôr volá život k oddychu. Potok zaspal, stromy už schudli a v krajine ospalej,strnulej mrzne vtáča.
Osirelé, pod ľadovými mečmi civiacich zo stromov cupká po snehu, prebára sa doň, no oddýchnuť nemôže. Pomaly ďaleko nezájdeš.

Vyčkaj, príde lepší čas. Premeny, zrodu, života, čľapkania brodu, mladosti prírody, koruny rozvejú, kvet sa hneď narodí. Šatník lúk a hôr sa zmení. Zabudni na bielu, vtáča malé. Polia, torzá lesa, do zelene odejú sa a lupene akoby palety farbiť sa túžia. Nuž spomeň, na hmlisté vstávania, tvoje nohy po rose behajú, hlasivky vydýchnuť si nedajú. Na čas stáleho sadenia života životom okolo nás.
Vtáča budí sa zo sna vznešene, hrejúc sa pocitom čaká jeho snené predstavy, ale kdeže - stromy padli do žlte, hniezda sú už vymreté. Skoč sa pozrieť pri potok, isto bude žiť. Voda však iné chce, zbiera brečky z luhu, ryby plávajú na chrbte. Pohľad krvavý, pre tvor rod tušiaci, nemalo toľko premýšľať, jari aj leta by sa dočkalo. Prečo to čakanie Zem zrýchlilo?
Ranené vtáča neistie. Neverí matičke. Kde sa podeli lúčne šperky? Vietor ukradol. Kdeže si, rosička, snežienka, bratia moji? Odišli ste bezo mňa? Sklesla hlava spevavcovi. Spolu s prírodou prestal chcieť žiť. A tak, za tmavej, beznebnej noci, sadlo si vtáča pod brezu, hlavu na rameno a spoločne s brezou ľútostou umrelo.