15. februára 1996. V jedno chladné doobedie, keĎ za oknami padali biele chumáče niečoho studeného, som prvýkrát zazrela svetlo života. Celou trnavskou pôrodnicou sa ozýval môj plač.  Mama si ma vzala do svojho teplého a srdečného náručia a obdarovala ma svojím materinským úsmevom. Cítila som sa pri nej ako v bavlnke. Keď sme prišli domov, všetci sa zo mňa tešili a hovorili, že vyzerám ako bábika. Nebola som najlepšie a najposlušnejšie dieťa. Mama s otcom ma naučili rozprávať a keď som mala rok, urobila som svoj prvý krôčik. Keď som sa naučila poriadne chodiť, nechcela som prestať. Bolo to ľahučké, ako keby som sa vznášala nad lúkou, ktorá hrala rôznymi farbami. Ako čas plynul, pribúdali mi aj ročky. Ani som sa nenazdala a oslavovala som svoj prvý rôčik. Dostala som veľa darčekov a sfúkla som na torte jednu jedinú sviečku. Do materskej škôlky som chodila až od strednej triedy, pretože som mala problém s obličkami. V škôlke sa mi vôbec nepáčilo no časom som si našla kamarátov. Nebola som veľmi poslušné dieťa a bila som s kamoškami chlapcov. Mala som aj bujnú fantáziu, pretože som verila, že v strome, pri ktorom sme sa hrávali, žijú škriatkovia. Potom prišli na rad aj prvé pády s bicykla. Vyplakala som hádam celé more slaných sĺz. Trocha mi moje správanie pripadalo, akoby som patrila k chlapcom. Na nohách som mala kopu fialových modrín a roztrhané tepláky, ako keby ma trhalo stádo tigrov. Keď som mala nastúpiť do prvej triedy, veľmi som sa tešila. Bola som usilovná žiačka ako včelička. Vždy som mala jednotky a pochvaly. No vo vyšších ročníkoch,a ko v piatej triede, to už bolo ťažšie. Nechcelo sa mi veľmi učiť a bola som tvrdohlavá. Začalo sa to odrážať na mojich známkach. Na vysvedčení z matematiky som mala trojku a rodičia neboli na mňa dvakrát hrdí. S pribúdajúcim vekom som odložila svojich plyšových kamarátov a nechala som ich zapadnúť prachom a našla som si skutočných priateľov. Veľakrát sme sa pohádali, ale tie hádky a nezhody upevnili naše priateľstvo ešte viac. Pomaly som sa vliekla svojou životnou cestou vpred, ale určite som zažila aj veľa pádov, ktoré mi otvorili oči a už som viac nebola zahalená v ružovom opare klamstiev, ale bola som v skutočnom svete. Pozbierala som svoje sily, postavila som sa na pevnú zem pod nohami a kráčala som ďalej. Moji rodičia sa veľakrát o mňa báli, pretože som spravila kopu nezodpovedných vecí. Teraz chodím do ôsmej triedy a čoskoro budem deviatačka a potom pôjdem na strednú školu. Ešte nemám nijaké veľké plány do budúcnosti, len dúfam, že ukončím vysokú školu a moja budúcnosť bude pekná. Uvidím kam ma osud zaveje.