Drahá pani riaditeľka, ctený profesorský zbor, milí spolužiaci, Tomáš !

Svoj príhovor by som rád začal výrokom : "Hoc lacte corrupto. Dont bibere lac." Teraz by som Vás chcel požiadať aby ste spolu so mnou tento výrok zopakovali. Ešte raz prečítam a ideme na ostro. "Hoc lacte corrupto. Dont bibere lac."

Má niekto tušenie, čo som práve povedal ? Ak nie tak Vám to prezradím.
Tento tradičný latinský výrok znamená, a to doslovne : "To mlieko je skazené. Nepi to mlieko." (smiech, pauza). Prečo tu hovorím o skazenom mlieku? a prečo ešte k tomu latinsky? Nerobím to len tak, pre nič za nič. Mojou snahou je poukázať, poukázať na nás. Nás všetkých tu prítomných a špeciálne na maturantov. 8 rokov. Presne tak dlho sme počúvali, opakovali, učili sa, dostávali múdrosti a usmernenia do našich životov. 8 rokov. Presne tak dlho nás učitelia varovali, upozorňovali a bránili nás. "To mlieko je skazené! Nepi to mlieko." Formovali v nás vedomie, svedomie. Presne ako teraz Vy, sme po nich opakovali, učili sa z ich vedomostí a ich rozhodnutí. Bol tu niekto, kto povedal "Nepi to!" a keď sme sa opýtali "Prečo?" nevediac prečo to nerobiť, odpovedali nám "Lebo to mlieko je skazené!". Pomohli nám dosiahnuť schopnosť rozhodovať sa. A teraz? Teraz tu stojíme s pomyselným pohárom mlieka a sme pripravení sami rozhodnúť, či je bezpečné piť mlieko z tohto pohára. Drahí profesori, v mene všetkých nás mliekomilujúcich Vám chcem srdečne poďakovať. Za snahu, odhodlanie, čas strávený nad písomkami. Za nervy pri skúšaní, za dôveru do nás vloženú a ešte mnoho a mnoho iných vecí, ktoré ste nám odovzdali a ktoré ste pre nás za tých osem rokov obetovali.

Teraz by som Vás poprosil o veľký, teda obrovský potlesk!

Drahá pani profesorka, tento potlesk patril Vám. Pred 8 rokmi ste si cez plecia prehodila biely šál a zoznámila ste sa so svojimi novými hercami. Tými hercami boli špuntíci s vyvalenými očami, ktorí sa na Vás vystrašene dívali. Práve Vy ste bola Tá, ktorá nám ukázala čaro divadla. Keď si spomeniem na vystúpenia pred dôchodcami, či na školskú akadémiu, mám problém potlačiť syndróm infantilného smiechu. Tiež ste nás vyslala do ulíc predávať vianočné pohľadnice, tehličku pre Keňu či pripínať modré gombíky, čo nás naučilo, že máme možnosť pomáhať a stačí len chcieť. Pochovaním fajčiara ste nám pomohla pochopiť, že fajčenie nie je výhodou ani záľubou ale smradľavým a škodlivým zlozvykom. Vďaka vašej veľkej snahe sa nám darí povedať droge nie a vďaka vaším hrkálkam mi ešte stále v ušiach znejú nepravidelné tvary minulých časov. Dnes, keď vieme, že naše spoločné cesty sa čoskoro rozídu, zisťujeme aká obrovská bola Vaša ochota, obeta a láska k nám, Vašim deťom. Vyčerpaná, no statočná nás možno so slzami v očiach odprevadíte k zelenému stolu.

Drahá pani profesorka, vedzte, že ak vo svojom živote zožneme akýkoľvek úspech, bude aj Vaším úspechom a každé ďakujem, ktoré sa nám dostane, dostane sa aj k Vám. A neúspech? Neúspech je len absencia šťastia a hovorí sa, že šťastný je ten, kto sa vie radovať z maličkostí, takže neúspech je vlastne našim úspechom a tým je aj vašim úspechom.


Teraz chápeme, že nie je dôležité rátať schody, po ktorých sme každé ráno vchádzali do triedy, a to ich bolo 94, nie je dôležité hovoriť o spoločnej kľučke dverí, ktorú sme 8 rokov všetci denne stláčali, takisto nie je dôležité pamätať si, kto s kým a v ktorej lavici sedel, ani spomínať ako nás sem za ruku doviedli naši rodičia. To najdôležitejšie, čo si musíme zachovať v našich srdciach sú priateľstvá, ktoré medzi nami vznikli, ktoré sa spoločnými zážitkami upevňovali.
Tak drahí spolužiaci, nematuranti. Zanechávame Vám tu našu drahú triednu s veľkou nádejou, že ju budete šetriť viac ako my a poučíte sa z chýb nás skôr narodených.

Pred tým, než sa s vami rozlúčim, by som to ešte trocha zhrnul. Po ôsmych rokoch je namieste aj malá rekapitulácia. Tak kým sme boli a kým sme teraz?

Začali sme ako Pripútaný Prométeus antického Aischyla, prešli Proměnou Franza Kafku až sa z nás stáva Odpútaný Prométeus B.P.Sheleyho. Na počiatku otvorená množina prešla selekciou až sa stala tuho uzavretou a nedeliteľnou. Každá naša výbojná výprava, či pokus o prevrat, končil bielou zástavou a mierovou zmluvou. Ako káže zákon, každá naša akcia vyvolala adekvátnu reakciu, ale povrchové napätie nikdy nebolo treba riešiť fyzickým kontaktom. Známky v našom klasáku neboli vždy v jednotkovej sústave a čožzmif už nie sú len farby na tričku obľúbeného speváka ale aj tým, čo uvidíte, keď sa lepšie prizriete bielej farbe. I napriek našej veľkej snahe, na slniečku stále chytáme len bronz a preto musíme po glukózu dochádzať do chemického labáku. Oriešková zmrzlina už viac nie je len obľúbenou letnou pochúťkou ale aj vysokou životnou métou väčšiny z nás. I keď namiesto Martina Madeja dnes počúvame Gagu či Bona, ani taký Mozzart nám nie je úplne neznámy. Pri futbale sme sa štýlom hry vypracovali od novorodencov až po nižšie ročníky základnej školy a tak niet divu, že naša hra nie je zábavou len pre divákov ale aj pre hráčov samotných. Je zaujímavé, že keď v slove oktáva zmeníte len 4 písmená, vznikne vám slovo skvelý a presne také sú naše volejbalové zručnosti. To jednoducho nemôže byť náhoda! Zaujímavé je tiež to, že v angličtine sa vyskytuje viac nepravidelných ako pravidelných minulých časov a tak niet divu, že sme týmto trendom zariadili aj našu dochádzku. Nikdy sme nedovolili prísť o posledné slovo a každé naše ALE aj tak obišlo s troma bodkami, ktoré pokračovali a stále budú pokračovať v našich hlavách.

Tak ako to ukončiť ? Ďakujem za pozornosť a tri bodky...