Keď zatvorím oči zaleje ma teplo z práve zapadajúcého slnka, ktoré svojimi teplými oranžovými lúčmi oblizuje moju tvár a rozžiari aj ten najtemnejší kút na ulici. Ulica, na ktorej stojím nie je a ani asi nikdy nebude reálna. Existuje iba v mojej hlave a predsa ju všetci poznajú. Každý jeden človek v mojom okolí, každý žijúci tvor akého poznám sa tu nachádza.
Nie sú to obyčajní ľudia, sú to moji priatelia, moja rodina a každý koho mám rád, ale v prevedení ako si ich ja predstavím. Kde tu na mňa zamáva elegantne oblečený pán s cylindrom na hlave a vychádzkovou paličkou v ruke, alebo mladá žena v nádherných šatách aké sa nosili kedysi.
Táto ulica je výnimočná. Slnkom zaliate staré obchodíky a domy postavené v anglickom štýle a cesta vydláždená mačacími hlavamy sú v dnešnej dobe iba niečím výnimočným. Kde tu prebehne ryšavá mačka či zaspieva na košatom dube svojim sladkým hláskom slávik.
Je to moja ulica. Ulica, ktorá sa zjaví iba mne, vždy keď zatvorím oči. Čistá, nevýstredná, taká obyčajná, no predsa zaujímavá a plná ľudí. Ulica, na ktorú sa vždy rád vraciam.