Deviatak je neobyčajný žiak. Spomedzi žiakov, na každej základnej škole, je najstarší. Pre mladších žiakov je deviatak vzorom v oblečení, výzore, správaní. Je ale otázne, či by ním mal naozaj byť alebo radšej nie.

Deviatak Matej ráno vstáva, bežne ako ostatní žiaci, no do školy vždy mešká. Keď ráno vstane vyzerá ako opica, ktorá sa práve prebudila. Vyzerá horšie ako poniektorý iný žiak hlavne preto, že sa mu už nič nechce. Nechce sa mu učesať tú slamu, čo nosí na hlave, umyť si štrk, ktorý mu vidieť vždy, keď sa usmeje, nechce sa mu navoňať jeho prepotené telo a dokonca je taký lenivý, že sa mu nechce ani pozrieť do zrkadla. A jeho cesta do školy trvá večnosť. Vlečie sa tam ako slimák plávajúci v lepidle. Vyzerá pri tom ako leňochod, ktorý hľadá ideálny strom a cíti sa pri tom ako každý lenivec nútený robiť niečo, čo sa mu robiť absolútne nechce. Väčšinou, keď sa začína hodina, tak on, svojím nerytmickým tempom chôdze, len zdraví areál školy. Je to preto, lebo v jeho malinkatom mozočku sfarbenom do fialova sa odohráva niečo, čo ho núti myslieť si, že ho nič neobmedzuje a je sám sebe pánom. Akoby pre neho niktoré pravidlá neexistovali. Najlepšie hodiny v škole sú pre neho tie, na ktorých si môže položiť tú bedňu, ktorú nosí namiesto hlavy, na lavicu a zaspať. Celkom mu ale ide matematika. Má rád hlavne geometriu. Niekedy v strede hodiny si vždy vyberie večne špinavé pravítko a rukou sa ho snaží ho aspoň trošku vyčistiť. Po skončení „čistiaci prác“ sa pokúša vybrať si spod už dlhú dobu neupravených nechtov špinu, ktorá sa tam podľa jeho slov nabrala len tak, z čista jasna a kým dokončí svoj „pravítkový rituál,“ stihne aj zazvoniť.
Jeho prvý životný úspech je úzko spätý so školou. Vyhral preteky v behu. Pozorovať ho pri tom ale nie je žiadna výhra. Jeho beztak neupravené vlasy vietor ešte viac rozstrapatí a tým odokryje ich večne mastnú podstatu. Jeho veľké očí, pripomínajúce golfové gule, má privreté natoľko, že sa bojíte, aby sa náhodou nepotkol o nejakú vetvičku, ktorá sa nešikovne zatúlala na bežeckú trať. Jeho nosové dierky sú vždy pri námahe roztiahnuté, aby pracovali na najvyšší výkon. Aj preto sa zrazu z celkom fajn Mateja stáva Matej vhodný do cirkusu. Vždy behá s otvorenými ústami. Máte preto možnosť vidieť krásne zachovalé tmavé drahokamy v jeho zuboch, jasne žiariacich žltou farbou. Pri dopade na pravú nohou sa snaží neprirodzene nakloniť doľava a zase naopak. Myslí si, že to urýchli jeho výkon. Najkrajšie zvonenie je pre neho to posledné. To, ktoré oznamuje koniec poslednej hodiny, či začiatok víkendu, čiže voľna. Urýchlene si nahádže veci do tašky, obuje si smradľavé topánky a uteká, až sa za ním práši.

V jeden deň sa ale všetko zmenilo. Z Mateja sa stal pekný chalan, vždy upravený, vyvoňaný a pripravený pokračovať ďalej. Konečne zistil, že základná škola nie je to posledné, čo chce napísať do kolónky „Vzdelanie,“ keď bude, teraz už upravenými prstami, vypisovať formulár o prijatí do zamestnania. Ten prútik, o ktorý sa pri tom behu potkol, mu predsa len v čomsi pomohol.