Pokrútené vetvy holých stromov sa naťahujú nahor ako ľudské ruky, šmátrajúce, túžiace sa dotknúť nebies, ktoré sa tvária nadmieru tajomne. Je zamračené, ale mesačné svetlo skrz temný závoj mrakov presvitá. Jeho oslepujúce, mrazivo biele lúče dopadajú na zem a nedovolia ničomu sa obzrieť alebo nadýchnuť. Dusia a trápia aj to posledné, čo sa odhodlalo tu zostať a zveriť svoj dohárajúci plamienok života krutej zime, ktorá prichádza ako smrť. Dokreslujú pohľad na krajinu, zahalenú temnými mračnami nad ktorými plávajú hviezdy. Hviezdy ktoré tak moc chcú pohladiť mŕtvu zem a dať jej aspoň trošku života ktorý už dávno neochutnala. Snažia sa preniknúť mrakmi ktoré sú ako lode kotviace vo vyschnutom prístave.
Spadané lístie a vetvičky sú ľahko namrznuté a pod nohami praskajú v tichej agónii okolitého sveta. Drsné zvuky noci sa ozývajú zo všetkých strán a týrajú mysle posledných známok života blúdiacich po okolí ako spomienky, ktoré nevedia nájsť minulosť. Okolo sa rozlieza zima a pod jej drápmi uhynula nejedna rastlinka. Zem je posiata len lístím, zbytok tvorí holá pôda bez života, zvrásnená ako povrch Mesiaca, nekonečná ako horizont nad morom. Prichádza zima, kruté obdobie, ktoré so sebou nesie množstvo nástrah. Z diaľky sa ozýva škriekanie havrana, ktoré dotvára tu nádhernú scenériu plnú beznádeje. Vzduch je priam nabitý akousi zvláštnou silou, ktorá rozochveje človeka do morku kostí, je to kúzlo noci, kúzlo tmy znášajúcej sa k zemi a čakajúcej na to až bude môcť chytiť svoju prvú obeť. Z neba sa začne sypať hviezdny prach, sneh. Prvé vločky tancujúce svoj magický tanec lietajú vzduchom ako myšlienky, ktoré sa stratili v čase. Po chvíli dopadnú na zem a poskytnú svoju nevinnú belosť zamrznutej zemi, ktorá ich pohltí svojou nekonečnosťou. Zmietajú sa v bolesti, ktorá ich zviera z každej strany, ale vedia, že nemôžu uniknúť. Časom sa pridajú k svojím bratom a sestrám, ktorí prišli pred nimi. Vytvoria spolu zamrznutú masu ničoho, v ktorej už nikto z nich nebude sám sebou.
Krajinou sviští ľadový vietor, prinášajúci so sebou ďalšiu bielu skazu. Toto je presne ono, toto je ta dokonalá scéna pre moje oči. Scéna, ktorá z vrchu vyzerá ako jedna duša, ale zblízka je vidieť stovky malých dušičiek bojujúcich za svoju vlastnú podstatu. Ale ten ľadový vietor ničí ich nádej a rozhadzuje ju po okolí ako stromy svoje lístie. Z lesa, ktorý sa v minulosti rozprestieral v tejto zabudnutej zemi a svojou očarujúcou zelenosťou rozdával radosť, zostali len suché pahýle a konáre. Ale raz to skončí, raz tá krutá zima prejde. Nad krajinou sa rozostúpi nebo a slnečné paprsky konečne pohladia zničenú zem, ktorá bude opäť zelená. Život sa vráti a pomôže zabudnúť na tú bolesť a utrpenie, ktorú táto krajina musela tak zbytočne znášať.