Byť študentom je úžasné. Hlavne ak váš jedniný dopravný spoj vynechá a v tom druhom je skupina pindajúcich ľudí, ktorá sa na vás tak tlačí, že ak by ste boli znásilnený, nevšimnete si to. Vrcholom je, keď nastúpi smradľavý bezdomovec a z autobusu sa stáva plynovo pojazdná komora. Aspoň, že na následujúcej zástavke polovica ľudí vystúpi. Konečne som už aj ja vonku a môžem sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Pozriem sa na hodiny a zistím že je 7:57, rýchlosťou svetla utekám, aby som prišla načas. Už som 5 metrov pred školou a náš milovaný školník mi zavrie dvere pred nosom. Neberie ohľad na to, že ledva lapám po dychu, iba si sám pre seba zašomrie: "Do školy sa má chodiť na čas." Po 10 minútach státia pred dverami mi s úsmevom na tvári otvorí. Pani vrátnička popijajúc si "nealkoholický" čajíček mi hodí kľúče a zareve nech si idem otvoriť šatňu a donesiem ich späť. Potom mi dá niekoľkominútovú prednášku otom, že svetlo na chodbe sa má zhasínať. Ako keby to bola moja starosť. Cestou do triedy sa šmyknem na kaluži vody a len tak tak nespadnem zo schodov. Upratovačka na mňa skríkne, že práve tu zem umyla a teraz ju môže umyť znovu. Už len čakám, či mi nedá metlu do ruky, aby som to spravila za ňu. Prídem do triedy, kde mi pán Prof. rovno oznámi, že môžem ostať stáť pri mape a odpovedať mu na 4 otázky, väčšinou z úplne iných látok než sme sa učili. Prichádza angličtina, jedna z tých lepších hodín. Možno od profesora opäť dostanem pohár kávy a kľúčenkou po zadku. Prípadne budem uvažovať nad novými miestami na ťaháky. A už začína hodina chémie, voči tej nemám žiadne výhrady. Vždy na nej dospím to, čo som v noci nestihla. Štvrtá hodina je občianská, z tej chcem určite maturovať, nielen že sa dozviem nové pikošky o profesoroch a žiakoch, ale mám aj možnosť si prečítať najnovejšieho Playboya. Po tejto hodine ide Slovenský jazyk - radšej nekomentujem. Nastupuje obedná pauza, cez tú sa decibely zvuku v našej triede natoľko zvýšia, že stáť pri štartujúcej by bolo určite príjemnejšie a menej zdraviu škodlivé. A posledná hodina matematika - naša pani profesorka príde dajakú tú štvrťhodinku po zvonení, donesie nám opravené písomky, ktoré sme písali ešte v roku 2007, žiaľ nedopadli najlepšie, veď čo som mohla čakať. Radšej ich ani nosiť nemusela! Zvoní!!! Ide sa domov. Na schodoch ma takmer ušľape dav pojašených deciek, ktoré sú celé bez seba, že konečne si zapália svoju obľúbenú cigaretku. A aj ja sa teším na následujúci deň keď zase budem medzi týmito ľudmi, ktorí mi občas poriadne lezú na nervy, ale svojim spôsobom ich mám všetkých rada, či už profesorov alebo žiakov. A česť výnimkám.