Moja lavica (rozprávanie)

Moja lavica
(rozprávanie)

Bol druhý september a ja som išla do školy. Slnko svietilo a obloha bez jediného mráčika, počasie bolo jednoducho úžasné. Bol to môj prvý deň na strednej, bolo to gymnázium Exnárova. Veľmi som sa na tento deň tešila, no zároveň som sa aj bála. „Hlavne si musím nájsť dobré miesto“, hovorila som si. Preto som si privstala a šla z domu skôr. Našla som svoju triedu, bola som v nej prvá, ale mala som aj dojem že som v ten deň na celej škole úplné prvá. Skôr tam bola už len vrátnička, ktorá mi otvorila dvere a vysvetlila kde asi nájdem tu osudnú triedu. Obsadila som si predposlednú lavicu v rade pri dverách. Pretože môj cieľ bol jasný, byť čo najďalej od profesorky. Obzrela som si moju lavicu. Z rohu bolo trochu odlomené ale to mi nevadilo. Bolo to výborné miesto, ani naň veľmi nesvietilo slnko, takže som sa nemusela báť, že sa v lete uškvarím a v zime, že na mňa bude ťahať cez staré okná. Usadila som sa a počkala som na mojich nových spolužiakov. To miesto som si veľmi obľúbila, a hlavne moju stranu lavice. Na nudných hodinách som si na ňu kreslila a na písomkách mi bola oporou v ťažkých chvíľach mi vždy pomohla svojimi múdrosťami, ktoré som na ňu cez prestávku napísala pre prípad núdze.
Po vianočných prázdninách ma čakalo nemilé prekvapenie. Moju lavicu odniesli preč. A nielen moju, ale úplne všetky. Kúpili nám nové. Mal to byť darček na Vianoce no mne sa tento darček vôbec nepáčil. Mala som pocit, že nie som vo svojej koži. Tak som začala pátrať. Moje pátranie bolo úspešné. Stará dobra lavica sa našla. A aj s jej kamarátkami, ďalšími lavicami. Všetky boli v starom sklade za telocvičňou. Pána školníka, s ktorým som sa za tie štyri mesiace skamarátila som poprosila či by mi nepomohol dostať ju späť na svoje pôvodne miesto. Bol milý a chcel mi pomôcť, ale žiaľ nemohol. Jednoducho mi len povedal, že vedenie nariadilo. Tak som sa bez úspechu vrátila do triedy. Dokonca aj po mesiaci som stále myslela na moju starú lavicu s odlomeným rohom. A na novú som si nijak nevedela zvyknúť. Prišiel jeden krásny pondelok a ja som neverila vlastným očiam. Naše lavice boli späť. Nakoniec sme sa dozvedeli že škola musela nové lavice vrátiť, pretože sa dostala do mínusu a potrebovala peniaze.
Nasledujúce roky na škole uplynuli ako voda a ja som úspešne zmaturovala aj vďaka mojej lavici.