Celistvosť hierarchie ľudského pokolenia je žiaduca v každej sekcii spoločnosti, avšak neudržateľná. V dávnej minulosti, dnes s prívlastkom temná, mal každý pevne určené miesto priamo úmerne závislé od svojho pôvodu. Inteligencia, talent a sny boli prinajmenšom ignorované, prípadne nežiaduce u ľudí, ktorí sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Preto bola ich realizácia svojimi možnosťami pod bodom mrazu. Časom sme však vo svete zaviedli toľko ospevovanú diktatúru spoločnosti, nazývanú aj demokracia. Veď je to nádherný a vždy pravdivý systém, vláda inteligencie más, kde sa indivíduum stratí ako dažďová kvapka v oceáne odsúdená na zánik na slnkom rozpálených útesoch, akonáhle sa rozhodne plávať proti prúdu väčšiny. Predsa sa však občas nájdu medzi nami silnejšie jedince ochotné podstúpiť toto riziko. Napríklad „Martin Eden“ v diele Jacka Londona sa rozhodol zmeniť svoj pokojný, ľahostajný a do systému zapadajúci osud robotníka bez cieľa a ambícií. Začalo to priam rozprávkovo - mal sen. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa ho nepokúsil uskutočniť. A takéto porušenie pravidiel hry predsa nemohla vševediaca spoločnosť dopustiť! Vyvrhla ho zo života, hoci on si len chcel ten svoj trocha zlepšiť a uľahčiť. Žiaden dobrý úmysel predsa neostane bez trestu. Nakoniec skončil ako kvapka v oceáne, navždy zabudnutá bez povšimnutia. Ale ani on nebol úplne bez viny. Presnejšie na vine bola nevyvinutosť jeho ľudského myslenia zakódovaného v génoch. Nebolo mu určené viesť taký život, mať odrazu prebytok voľného času.Práve voľný čas je problémom každého človeka. Ak ho má priveľa, začne premýšľať. Ale len zopár vyvolencov je natoľko osvietených, aby ich premýšľanie prinieslo úžitok svetu. Väčšinou ide o sfetované úvahy o nesmrteľnosti chrústa. A čudujme sa potom, prečo ľudia prepadajú depresiám a sebadeštrukčným sklonom.
Sloboda po záruke ale nie je jediný dôvod pre naše pseudodobročinné svedomie, aby nám mohlo spraviť zo života siedmy kruh pekla. Niekedy má na to naše neovládateľné, prostredníctvom inštinktov nás tyranizujúce podvedomie aj vznešenejšie pohnútky. Ako príklad si môžeme uviesť Raskoľnikova, hlavnú hviezdu v románe „Zločin a trest“. Základom bol opäť sen, založený na neotrasiteľných základoch záchrany sveta a rodiny. Zbaviť svet takej pliagy, akou bola úžerníčka, by si zaslúžilo nobelovku. Ale nie vždy platí, že účel svätí prostriedky. Ani ešte krajší cieľ - zachrániť sestru od rozsudku smrti v nekonečných bolestiach, nebol dosť silný na to, aby zlomil zlé kúzlo výčitiek. Príbeh skončil opäť potrestaním pôvodne dobrého (lepšie povedané dobre mysleného) skutku.
No iróniou evolúcie občas vznikne aj absolútny nonsens, vymykajúci sa zdravému rozumu. Veď predsa Jozef K. v knihe „Proces“ sa nijako neprehrešil ani proti ľudovej múdrosti, ani proti zlému a neprajnému svedomiu. Žil si svojím vopred určeným životom bez výchyliek, krásne zapadajúcim do systému. Mal len jediný sen - nič nezmeniť. Lenže keď sa osud začne svojou harmonickou monotónnosťou nudiť, musí si nájsť obetného baránka. Len tak, pre zábavu. A bez udania akéhokoľvek dôvodu naruší už aj tak chorý chod tohto sveta plného priam satirickej absurdity.
Je to však len demonštrácia moci davovej psychózy, z ktorej sa nik nevymaní a keď spoločnosť raz na niekoho ukáže prstom, ani bohatý strýko z Ameriky mu už nezachráni jeho biedny skalp. Veď ak by na nás, neposedné a nezodpovedné deti, nedohliadal Veľký Brat, naša milovaná demokracia by sa zmenila na anarchiu. Čo ak by sme náhodou začali byť ku sebe lepší a milší, nedajbože ešte tolerantnejší? Ako by sme dopadli, ak by urostred tejto mesačnej krajiny vykvitol kvietok citov? Možno by sa božie mlyny rozkrútili prívetivejším tempom, ale načo riskovať. Všetci sme predsa vtiahnutí do obrovského kolosu, ktorý sa riadi iba jediným, posvätným, históriou overeným pravidlom: „Systém neobabreš!“.