Vážený pedagogický zbor, vážení rodičia, milí žiaci!
Dovolím si začať vetou známeho filozofa Seneca: „Non scholae sed vitae discimus.“ –„Neučíme sa pre školu, ale pre život.“ Život nám dáva krídla a posiela nás ďalej sa učiť, ale predtým ako odletíme, by sme vám chceli povedať niekoľko slov.
Pred deviatimi rokmi sme nastupovali do tejto školy malí, ustráchaní, ale aj plní nových očakávaní a radosti. Na tejto škole sme sa naučili čítať, písať prvé písané písmená a počítať. Ako pribúdali roky, pribúdali aj naše vedomosti. Naučili sme sa ako vás oklamať a ako spraviť nevinné tváričky, keď sa niečo stalo, ale nie vždy to zabralo. Boli časy, kedy sme vás priam nenávideli zato, akú známku sme dostali, ale aj naopak, keď sme vás zbožňovali. Naučili sme sa odpisovať pri písomkách, ale naučili sme sa byť aj fér. Rok čo rok to skúšajú stále mladšie triedy. My sme neboli výnimka. V piatom ročníku, keď sme sa s tým zoznamovali, nebolo to úplne ideálne ako sme si to predstavovali. Pani učiteľky nás viedli a upozorňovali. No čím na dverách našej triedy bolo stále ­­­­ väčšie číslo, stále sme sa iba zdokonaľovali. Nebolo to však jediné, čo sme sa naučili. Boli to všelijaké vzorce z chémie, správna gramatika zo slovenčiny a angličtiny a mnoho ďalšieho. Avšak nadišiel čas, kedy by sme vám mali odovzdať naše posledné slová.
Ďakujeme. Ďakujeme Vám za všetko, zato že ste mali pri nás trpezlivosť. Osobitná vďaka patrí našej bývalej triednej, ale aj terajšej triednej pani učiteľke. My odchádzame a pevne dúfame, že vo vašich
srdciach ostaneme a že na nás nezabudnete, tak ako my nezabudneme na vás. 9.A