Jeden deň mojich prázdnin (opis s dejovým rámcom)

Ráno začalo dobre. Zobudil som asi o 4. hodine ráno. Prečo? Bol to predsa deň, keď sme mali odísť na dovolenku. Vstal som a chvíľku som iba sedel na posteli, nevnímajúc zhon, ktorý sa okolo mňa odohrával. Obliekol som sa a potichu, aby som nezobudil môjho brata, som sa šiel umyť. Po umytí som šiel do kuchyne, kde už na mňa čakali raňajky. Neboli nič extra, ale čo už. Ak je človek hladný, tak zje všetko. Potom som už iba čakal a čakal. Mal prísť pre nás na aute mamin kamarát, pretože sme šli až do Prešova, kde pre nás prišiel autobus. Lenže kamarát neprichádzal a neprichádzal. Už som začínal mať obavy či príde, ale nakoniec zazvonil zvonček a to bolo znamenie, že už je tu. Pomohol nám s kuframi a už sme išli. Ako sme sa tak viezli, tak som ani poriadne nevnímal čas. Do Prešova sme prišli asi za hodinu, ale mne sa zdalo, že to bolo krátkych 20 minút. Prišli sme na parkovisko, na ktorom už bolo zhromaždených zopár dovolenkárov, a čakali sme. A čakali. Autobus prišiel, ale s polhodinovým meškaním. Naložili sme kufre a naša cesta mohla začať. Šli sme horami aj dolinami, cez mestá aj dediny. Ako som sa tak pozeral von oknom, uvedomil som si, aké úžasné zariadenie je autobus. Človek sedí meter nad zemou a hľadí na prírodu, zatiaľ čo sa pohybuje veľkou rýchlosťou vpred. Neviem si vôbec predstaviť, ako kedysi, keď neboli autá ani autobusy, ani iné motorové vozidlá, ako dlho ľuďom trval presun z jedného miesta na druhé, vzdialené miesto. Kým som nad tým uvažoval, boli sme na Branisku. Celkom pekný a vysoký kopec, ale doprava autobusom robí tadiaľto trochu problémy. Ale netrvalo dlho a už sme boli zase na nížine, smerujúc k Banskej Bystrici. Okrem toho sme sa zastavili ešte v iných mestách, napr. Levice, Trenčín, Bratislava a iné. Cieľové mesto na Slovensku bola Bratislava. Tam sme mali asi hodinovú prestávku, po ktorej sme všetci nastúpili do autobusu a šli smer Slovensko – maďarské hranice. Na hranici sme čakali dosť dlho, asi hodinu, pretože pred nami bolo mnoho autobusov, ale nakoniec sme boli na rade aj my a o chvíľu bolo Slovensko za našimi chrbtami. V tom momente pustil šofér kazetu, z ktorej zazneli chorvátske ľudové pesničky a informácie o našom pobyte, ktorý mal trvať týždeň. Kazeta dohrala a ja som si začal všímať okolie a prišiel som na to, že pre Maďarsko je typická jedna vec. Sú to slnečnice. Obrovské polia plné slnečníc, ktoré sa tiahnú od jednej dediny k druhej. Pre cestu Maďarskom bola typická aj iná vec.

Tak ako keď sme išli na dovolenku, ako aj keď sme sa vracali, tak sme cez celé Maďarsko nemali ani jednu prestávku a nemohli sme ísť ani na WC. Šofér povedal, že vraj Maďari nemajú radi, ak im chodia na záchody turisti.. Trochu zvláštne, ale prežili sme to. A už sa pomaličky schyľovalo k noci. Šero vystriedala tma a my sme zaspali v očakávaní, že na druhý deň sa už budeme prechádzať po kamenistej pláži.