Ikaros je jedným z najznámejších hrdinov gréckych mýtov ; ako to s jeho letom a nešťastím bolo, je všeobecne známe. Jeho otec Daidalos postavil knósskemu kráľovi Míinóovi labyrint pre Mínótaura. Kráľ Mínós nato zakázal Daidalovi opustiť Krétu, aby neprezradil tajomstvo tejto stavby, alebo aby nepostavil podobnú inde. Keď nemohol Daidalos utiecť z Kréty po mori, rozhodol sa pre útek vzduchom; zostrojil z vtáčích pier krídla pre seba i pre svojho syna a potom spoločne z Kréty odleteli. Ikaros však neposlúchol Daidalov rozkaz, aby neletel priveľmi vysoko, a za ostrovom Paros vzlietol do takej výšky, že slnko roztopilo vosk, ktorým mal zlepené perá na krídlach. Spadol do mora a utopil sa. More, v ktorom zahynul dostalo po ňom meno Ikarské. Volalo sa tak za Homéra a volá sa tak dodnes. Niet pochýb, že Ikaros zahynul z vlastnej viny : je však túžba dostať sa vyššie ako hocikto predtým naozaj vinou ? V našom povedomí sa nestal Ikarov pád symbolom trestu za vinu, ale symbolom tragického osudu človeka, ktorý sa odvážil dosiahnuť to, o čom iní len snívali. Dnes vieme, že Daidalov pokus o let bol technicky nemožný. Je ťažko povedať, či je tento príbeh pravdivý, ale jednoznačne vieme podľa neho tvrdiť, že ľudia už v dávnych časoch túžili spoznať umenie lietania. Sledovali vtákov na oblohe a snažili sa privlastniť si techniku ich letu. Je obdivuhodné, akým obrovským zdrojom inšpirácií môže byť príroda pre človeka či už pri vedeckej, alebo umeleckej činnosti. Nedávno som sa dopočul, že vedcov udivuje nesmierna tuhosť a ďalšie vynikajúca vlastnosti vlákna, z ktorého je utkaná pavučina. V istom výskumnom ústave vo Veľkej Británii sa vedci snažia sledovaním pavúkov pri práci prísť na spôsob, ako vyrobiť vlákno s podobnými vlastnosťami, ktoré by našlo v dnešnej modernej dobe široké využitie. Napríklad ak porovnáme pavúčie vlákno a také isté vlákno vyrobené z ocele, pevnosť pavúčieho vlákna je 10x vyšia ako oceľového a o pružnosti už ani nehovoriac. Skúsme si však spomenúť na niektoré architektonické stavby. Napríklad také stĺpy v chrámoch mi pripomínajú kmene vysokých stromov. Kamenné stavby majú veľmi dobré akustické vlastnosti ako napríklad koloseá. Takú istú akustiku nájdete napríklad niekde v doline alebo v lese. Veď za starých gréckych a rímskych čias vedeli ľudia tieto vlastnosti využiť najmä pri stavbe divadiel a koloseí. V časoch keď neexistovali mikrofóny a zosilňovače bola akustika minimálne tak dôležitá pri stavbe podobných stavieb ako je dnes.

Stopy prírody však nájdeme nielen v prírode, ale aj v umení.