O prírode

Človek im vtlačil svoje rytmy, svoju pečať a tie nám ho približujú cez desiatky tisíc rokov. Umenie nie je dobovo ani miestne ohraničené. Ľudským obsahom zasahuje našu vnímavosť aj vtedy, keď už nepoznáme jeho bezprostredný námet, ani fakty, ktoré znázorňuje. Dobové súvislosti môžu byť síce veľmi zaujímavé, ale pre kvalitu diela nie sú rozhodujúce. Pôsobivosť umeleckého diela zabezpečí iba výrazné stvárnenie obsahu, ktorým dielo pretrváva. Diela a hodnoty, ktoré povyšujú človeka nad oblasť biológie, vytvárajú vo svojom súhrne kultúru životného štýlu človeka. Kultúrna úroveň mnohých historických období sa spája s úrovňou civilizačnou. Vtedy vedia spolu harmonizovať a slúžia humanizmu. Zavše sa však stáva, že v niektorých civilizáciách prevládne ľudská chamtivosť a tá je ochotná ničiť nielen kultúrne výtvory, ale aj prírodu. Človek sa síce vymaňuje zo závislosti od prírody, ale súčasne ju čoraz väčšmi potrebuje k zdravému harmonickému životu. Umenie napriek svojej umelosti nikdy prírodu neohrozuje, ani nelikviduje. Aj keď vytvára jej protiklad, nechce ju ničiť. Naopak stále obnovuje svoj vzťah k prírode, ako keby človek podvedome túžil po návrate do jej lona. Tento vzťah človeka ku prírode mi veľmi pripomína vzťah matky a dospievajúceho dieťaťa. Kedysi človek bol závislý len na prírode. Bol len lovcom zvierat a zberateľom plodín, ktorými ho obdarila matka príroda. Neskôr sa človek stával stále viac samostatnejším, obrábal pôdu, pestoval obilniny, ale nedá sa povedať, že by sa od prírody úplne osamostatnil. Neskôr človek prírodu ťažko ranil svojimi zásahmi. Mnohokrát mi to pripadá, akoby sa človek a príroda navzájom nerozumeli. Ľudia často aj dnes dávajú prírode ťažké rany, ktoré sa hoja veľmi pomaly, alebo sú úplne nezahojiteľné. Niekedy sa mi zdá, ako keby nám to všetko príroda vracala prírodnými katastrofami, ale skôr si myslím, že je to varovanie so vztýčeným prstom.

Nemali by sme takto zaobchádzať s prírodou od ktorej sme sa toľko naučili a ktorá nás drží pri živote svojim nevyčerpateľným bohatstvom.

Človek pri pohľade na krásne modrú oblohu po ktorej sa preháňajú kŕdle vtákov získava pocit slobody a voľnosti. Práve jedna z najstarších túžob, túžba vzlietnuť, známa už od mýtických čias, ženie človeka vždy vyššie a vyššie. Chce prekonať zemskú príťažlivosť, ktorá ho gravitačným zákonom nemilosrdne viaže k matke zemi. Túto túžbu môžeme považovať za symbol prekonávania závislosti, emancipácie človeka od prírody v duchovnej oblasti.

Ikaros je jedným z najznámejších hrdinov gréckych mýtov ; ako to s jeho letom a nešťastím bolo, je všeobecne známe. Jeho otec Daidalos postavil knósskemu kráľovi Míinóovi labyrint pre Mínótaura. Kráľ Mínós nato zakázal Daidalovi opustiť Krétu, aby neprezradil tajomstvo tejto stavby, alebo aby nepostavil podobnú inde. Keď nemohol Daidalos utiecť z Kréty po mori, rozhodol sa pre útek vzduchom; zostrojil z vtáčích pier krídla pre seba i pre svojho syna a potom spoločne z Kréty odleteli. Ikaros však neposlúchol Daidalov rozkaz, aby neletel priveľmi vysoko, a za ostrovom Paros vzlietol do takej výšky, že slnko roztopilo vosk, ktorým mal zlepené perá na krídlach. Spadol do mora a utopil sa. More, v ktorom zahynul dostalo po ňom meno Ikarské. Volalo sa tak za Homéra a volá sa tak dodnes. Niet pochýb, že Ikaros zahynul z vlastnej viny : je však túžba dostať sa vyššie ako hocikto predtým naozaj vinou ? V našom povedomí sa nestal Ikarov pád symbolom trestu za vinu, ale symbolom tragického osudu človeka, ktorý sa odvážil dosiahnuť to, o čom iní len snívali. Dnes vieme, že Daidalov pokus o let bol technicky nemožný. Je ťažko povedať, či je tento príbeh pravdivý, ale jednoznačne vieme podľa neho tvrdiť, že ľudia už v dávnych časoch túžili spoznať umenie lietania. Sledovali vtákov na oblohe a snažili sa privlastniť si techniku ich letu. Je obdivuhodné, akým obrovským zdrojom inšpirácií môže byť príroda pre človeka či už pri vedeckej, alebo umeleckej činnosti. Nedávno som sa dopočul, že vedcov udivuje nesmierna tuhosť a ďalšie vynikajúca vlastnosti vlákna, z ktorého je utkaná pavučina. V istom výskumnom ústave vo Veľkej Británii sa vedci snažia sledovaním pavúkov pri práci prísť na spôsob, ako vyrobiť vlákno s podobnými vlastnosťami, ktoré by našlo v dnešnej modernej dobe široké využitie. Napríklad ak porovnáme pavúčie vlákno a také isté vlákno vyrobené z ocele, pevnosť pavúčieho vlákna je 10x vyšia ako oceľového a o pružnosti už ani nehovoriac. Skúsme si však spomenúť na niektoré architektonické stavby. Napríklad také stĺpy v chrámoch mi pripomínajú kmene vysokých stromov. Kamenné stavby majú veľmi dobré akustické vlastnosti ako napríklad koloseá. Takú istú akustiku nájdete napríklad niekde v doline alebo v lese. Veď za starých gréckych a rímskych čias vedeli ľudia tieto vlastnosti využiť najmä pri stavbe divadiel a koloseí. V časoch keď neexistovali mikrofóny a zosilňovače bola akustika minimálne tak dôležitá pri stavbe podobných stavieb ako je dnes.

Stopy prírody však nájdeme nielen v prírode, ale aj v umení.

Obrazy s prírodnou scenériou vzbudzujú v ľuďoch veľmi príjemné a pokojné pocity. Nikde nenájdeme také nekonečné množstvo striedajúcich sa farieb ako počas jednotlivých ročných období. Príroda je aj v tomto smere zdrojom nevyčerpateľných možností. Príroda je však aj sama umelkyňou. Veď si zoberme napríklad takú nočnú oblohu z obrovským množstvom hviezd. Je to ťažko slovami opísateľné aké harmonické pocity vyvolá v človeku pohľad na ňu. Estetika usporiadanie jednotlivých hviezd a súhvezdí je priam uchvacujúca. Príroda je však aj veľmi dobrou hudobnou skladateľkou napr. spev vtákov, žblnkot potoka. Stala sa inšpiráciou pre mnohých hudobných skladateľov. Možno sa vám tiež niekedy stalo, že vám pochmúrna pesnička s vysokým obsah nízkych tónov pripomínala letnú búrku, alebo veselá rytmická pesnička pripomínala východ slnka, alebo krásny jarný deň.