I keď by miesto , kde býva moja babka bolo tou bodkou na mape sveta, nestačilo by to na vyjadrenie všetkých prírodných krás tohto údolia.
Na jar slniečko zalieva svitom horskú lúku, na ktorej sa rozprestierajú pestrofarebné koberce kvetov. Striebristé vlnky potoka, ktorý preteká tomto údolí, hravo žblnkajú v kamennom koryte, tvoria malé víry a prskajú na korene stromov, ktoré sú tak plytké, že až vykúkajú zo zeme ako zvedavé hadie mláďatá. Poludňajšie slniečko svieti na vodu a v zlatistých odleskoch sa odráža na hladine. Ľahký vánok jemne ohýba vodné tŕstie. V čírej vode sa odráža i belasá obloha s obláčikmi, ale aj kríky a stromy na brehoch.
Milé čvirikanie sýkoriek akoby dopĺňalo žblnkot potôčika.
Pri západe slnka na les padá súmrak, všetok štebot slabne a umlká. Mliečnobiela hmla stúpa nad chladnou hladinou potoka. Je jemná ako závoj, trhá sa na steblách tŕstia. a šašiny, vznáša sa pomedzi vetvy starej vŕby a dotýka sa okrajov potoka.
Na nebi svieti jasný prívetivý mesiac, ktorý svojím nočným zábleskom osvetľuje hory týčiace sa do výšok, domy a ich kvety v záhradách i potok. Niekedy sa mesiac skryje za oblaky, ktoré značia zúrivú búrku. Dunenie hromov sa odráža od skalnatých stien, ich hrozivá ozvena sa nesie údolím. Ráno, keď slnko vyjde nad obzor a búrka ustane, pavučiny medzi vetvičkami vyzerajú ako čipkované záclony. Chvejú sa na nich kvapky dažďa a ligocú sa ako diamanty.
Niekedy však náš les, ktorý je tak krásny a pestrofarebný, plný vysokánskych starých stromov a tajuplných zákutí, pôsobí aj trochu strašidelne. Tam nevládne čulý ruch ako vo svetlejších lesoch. V našom lese kraľuje ticho. V noci, keď je tma, presvitá cez husté vetvy stromov mesačný svit a vytvára čarovné tiene, ktoré miznú a znova sa zjavujú.
Na jeseň akoby na celé údolie spadol zlatistý dážď. I záblesky lúčov čoraz viac červenajú.
Holé konáriky stromov, ktoré akoby sa márne snažili rozsekať hmlu tiahnúcu sa pomedzi ne, signalizujú príchod zimy.
Vločky, ktoré v zime pôvabne sadajú na každý krík, steblo či vetvičku, sa pomaly menia na oslepivú bielu prikrývku.
Zasnežené údolie na mňa pôsobí očarujúco a vyvoláva vo mne myšlienku, že táto nádhera sa nemôže zmestiť do jednej bodky na mape sveta.