S bratom Alexandrom sme sa nemohli dočkať, kedy konečne napadne sneh. Ráno, keď som sa prebudil, bežal som sa pozrieť z okna s nádejou, že uvidím konečne zasneženú krajinu. Prišiel ten vytúžený deň, keď z oblohy začali len tak lenivo poletovať vločky, ale postupne začalo snežiť tak ako sa má a snežilo stále asi štyri dni. Brat chodil po byte s úsmevom na tvári a stále mi pripomínal:" V sobotu budeme na svahoch Rače kraľovať my dvaja. Len treba získať peniaze a prehovoriť otca, aby nás na lyžovačku zaviezol." Útok na otca sa nám vydaril, lebo pod tlakom pádnych argumentov prisľúbil: " V sobotu pôjdeme lyžovať. Konečne nadišla vytúžená sobota. Hneď ráno sme zbalili lyže, lyžiarky a nejaký proviant, aby sme do večera hladom nepomreli. Cesta na miesto našej lyžovačky bola bezproblémová. Kúpili sme si lístky na vleky a cestou na kopec sme mali trochu obavu, či sme nezabudli lyžovať. Prvá jazda bola opatrná, ale zistili sme, že s naším lyžovaním to nie je také zle. Skoro celý deň sme brázdili svahy Rače, až prišla ta osudná chvíľa môjho brata-"svahového leva", chcel byť pri vleku skôr ako ja a stále sa obzeral, až zrazu spadol. Bol to ináč prekrásny pohľad, keď lietali v snehovej dune lyže, nohy, ruky, palice. Po chvíli ten pohľad sa pominul a brat zistil, že práve zlomil lyžu. Bol z toho úplne mimo, ale ja som ho posmelil:" Nič si z toho nerob. Hlavne, že sa ti nič nestalo lev-zjazdoviek." Vtedy som mu v očiach zbadal takú zlosť, že by bol najradšej aj tú druhu lyžu na mne dolámal.
Tak sme dosť neslávne ukončili našu prvú lyžovačku v roku. Ostatné lyžiarske akcie boli podstatne úspešnejšie. Alexander si kúpil nové lyže a na tie nedá dopustiť a jazdi oveľa opatrnejšie.