V závere románu podpáli Hlavaj Áronovu krčmu, čo považujem za isté oslobodzujúce gesto od všetkého, čo ľudí v Ráztokách ťažilo:´I zdalo sa vtedy, že to nie dom horí, ale rozpúšťa sa akýsi obrovský, hnusný vred, prekliaty pomník jedného veku, zasadený do tváre dediny´. (pozri stranu 337-338)
Myslím si, že Adam Hlavaj je vzbúrencom proti krutostiam páchaných ľuďmi na ľuďoch, ale pritom nie je revolučnou postavou v pravom slova zmysle. Je len jednoduchým človekom, ktorý si však uvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť. Prežíva osobnú krivdu – chce pomstiť tragédiu svojej rodiny a je aj obrazom vyjadrenia pocitov slovenského ľudu. Predstavuje dedinu ako celok, dokonca je i nad ňou – svojim konaním symbolizuje vzdor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku, a tak reprezentuje niečo závažnejšie. Revoltu človeka proti všetkému, čo ho utláča v mene slobody, ako je to najlepšie vidieť na poslednej vete tohto románu: ´A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: SLOBODU!´ Som presvedčená, že hlavnou myšlienkou tohto románu je práve dosiahnutie tejto slobody, slobody, ktorá sa v závere románu stáva skutočnosťou pre všetkých. Nerojčí sa o nej, chápe sa ako niečo reálne.
M. Urban vo svojich dielach vytváral tragické situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv, a to cez ich vnútorné konflikty. Vojna zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. Sociálna problematika, uvedená do pohybu 1. svetovou vojnou, sa tu nastoľuje s mimoriadnou silou. Vojna brutálne zasiahla do života Ráztok a jej obyvateľov. Tento kolektívny hrdina románu, podobne ako hrdinovia noviel, neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Impulzy prichádzajú zvonku, ale vlastná dráma sa obracia do vnútra dediny, je to dráma jej mravných, spoločenských a životných noriem a hodnôt, ktorú musí prežiť predovšetkým sama vo svojom vnútri. Myslím si, že prínosom Živého biča do slovenskej tvorby bolo práve to, že zobrazil vnútorný svet dediny cez pohyb celého vonkajšieho sveta. V Živom biči niet zmienky o národnostnom boji, ale vyskytuje sa tu ľudský boj za slobodu. Jediným svedkom vojny a jej neľudskostí a útrap je človek, ktorý o nej nemôže hovoriť, pretože je nemý. Myslím si, že aj toto je symbol určitého obmedzenia slobody, ktorú spôsobila vojna – vzala mu jazyk. Hoci medzi dedinským ľudom a panstvom je pevná deliaca čiara, Urban neidealizuje pomery na slovenskej dedine.