Do obrazu vkladá krutosť, surovosť, alkoholizmus a rozprávanie uzatvára príznačnou scénou rabovania zobrazenou v poslednej kapitole druhej časti.
Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom až návrat Ondreja Koreňa z frontu, ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným úderom končí sebauvedomovaním jednotlivcov i dedinského kolektívu. Prvá veta románu znie: ´Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného.´ Niekoľko viet ďalej: ´A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky - ako sa vravelo - ležali pánubohu za chrbtom, v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem prichodili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria.´ A ešte na strane druhej: ´Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce.´
Postupne si ľudia však začali uvedomovať svoje postavenie, svoju úlohu vo svete, aj keď nie príliš veľkú, každý mal svoje dôležité postavenie. Uvedomovali si, že sú ľudia a nie dobytok či kusy nábytku, že si s nimi nemôže nikto robiť, čo sa mu zachce. Držali spolu a aj autor všetkých ľudí vyjadril v jednom ľude, ktorý mal svoju silu. Ľudia len potrebovali niekoho, kto by ich viedol, kto by im ukázal cestu, ktorú aj sami poznali, len ju nevedeli rozoznať. Tým niekým bol Adam Hlavaj, ktorý vstúpil do ich svedomia, vyburcoval v nich zápal spravodlivosti. Takéto posilnenie dedinčania potrebovali, toto posilnenie, z ktorého vypukol živelný odpor. Bolo treba osamostatniť človeka ako jednotlivca, prinavrátiť mu „stratené ruky“, slobodu a prestať naňho hľadieť ako na súčiastku, na vec, ktorá sa môže ľubovoľne použiť. A hoci vojna prinášala samé zápory, predsa mala len jeden
klad – práve v nej si vojaci uvedomili, čo sú.