Že sú ľudia, že žijú svoj život pre seba, uvedomili si, že bojujú pre niečo, čo ani neexistuje:´Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitnosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily, prestávali veriť v zázraky.´(pozri strana 162-163)
Román je, podľa mňa, akousi oslavou víťazstva, víťazstva ľudu a získania „biča voľnosti“:
´Boli to akoby posledné kŕče, v ktorých sa Ráztoky vypäli, aby zabudli na krvavú hrôzu, na desivý sen, trvajúci štyri a pol roka. Ráztočania, ten mäkký, poddajný ľud, ktorý toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na živý, mocný bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, chvení sa zaťal do živého.´(pozri strana 331)
Urbanov román Živý bič je zaujímavým a výnimočným dielom v slovenskej medzivojnovej literatúre, ale podľa môjho názoru iba pre ľudí hlbšie sa zaoberajúcich vojnovou tematikou. „Komerčnejším“ čitateľom by som odporúčala niektorého zo svetových autorov, prípadne dielo s témou 2. svetovej vojny. ĎAKUJEM ZA SLOVO.