V niektorých knihách autor používa princíp presýpacích hodín a príbeh sa končí úplným zvratom deja. Je to nezvyčajný, ale celkom zaujímavý prvok v literatúre. Ak knihu dočítam niekedy je mi ľúto, že už je koniec, že sa to skončilo prirýchlo a tak sa vraciam späť a čítam si zaujímavé pasáže ešte raz a tie najzaujímavejšie a najdôležitejšie si vypíšem. Čitateľský denník nepíšem hneď po prečítaní knihy, ale až o pár dni. Za tých pár dni mám knihu stále na mysli a vo voľných chvíľach v duchu o nej rozmýšľam a rozoberám ju. Po tom všetkom prichádza zhrnutie a zápis do denníka. Na začiatku píšem o autorovi, ďalej pokračujem charakteristikou diela, nesmú tam chýbať postavy, téma a idea. Keď som toto všetko zvládol pokojne môžem začať písať obsah diela, ktorý píšem väčšinou spamäti. Na konci sú najkrajšie a najdôležitejšie citáty, napríklad „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!“ A úplne nakoniec vypíšem štylistické zvláštnosti a zaujímavosti. Napríklad hyperbola: „Len okamih pobudnutia, už mŕtvie bôľ, slabnú putá.“, alebo klimax: stupňovanie významu, „mŕtvie bôľ, slabnú putá, tlak uvoľneje, oživujú nádeje“, alebo antiklimax, paralelizmus a mnohé iné. Keď toto všetko mám za sebou ostáva mi nádherný pocit v srdci po tom všetko, čo som v tom fantastickom svete prežil a ostávajú mi len spomienky. Pri tom nádhernom a živom spomínaní ma stále napadne myšlienka „Film sa nikdy nevyrovná knihe.“.