Všetko sa to začalo jedného krásneho májového dňa. Vtedy cez jednu veľkú prestávku sa zatvorili dvere na našej triede a pred nás predstúpili naše dve hlavné vodkyne. Možno sa teraz divíte, prečo ich nazývame vodkyne. Avšak pravé ruky nášho triedneho ináč nazvať ani hádam nemôžem. Ako vždy, nikto však na nich nebral ohľad. Najprv nám skúšali niečo pokojným hlasom oznámiť, ale keď zistili, že ich asi nikto nepočúva, začali kričať. Danka najprv zvolala: „Všetci počúvajte!“, čím uviedla predsedkyňu Lucku do diskusie. Lucia potom trochu afektovaným tónom predniesla: „Ja vám tú stužkovú sama chystať nebudem! Preto odteraz program majú na starosti Juraj s Petrom.“ Po tejto slávnej vete odpochodovali naše vodkyne späť na miesto a naša zábava pokračovala ako predtým. Samozrejme, nikoho ani nenapadlo sa ani len zamyslieť nad programom, veď do stužkovej nám ostávalo asi pol roka. Pokojne sme ukončili septimu a užili si prázdniny. Zo začiatku nového školského roka sme mali všetci plné hlavy sťahovania, takže nikto na našu stužkovú ani len nepomyslel.
Avšak prišiel deň, ktorý nikto nečakal. Prvého decembra prestúpili pred nás opäť naše „vedúce“. Tentokrát však to, čo nám oznámili, znelo dosť vážne. Pripomenuli nám, že v sobotu máme stužkovú, že oni svoju časť splnili a že očakávajú dobrý program. Len pre informáciu, ich časť bola zložená z objednania sály a pohárov na prípitok. Vtedy sme sa všetci spamätali a skoro každému z nás preblesla hlavou asi len jediná myšlienka. Keďže sa už všetci v triede za ten dlhý čas dobre poznáme, všetkým nám bolo jasné, že ak to budú organizovať Peter s Ďurom, tak to asi žiaden program nebude. Preto hneď na druhý deň všetci, ktorí mali aspoň kúsok svedomia začali prinášať nové a nové návrhy na scénky. Všetko sa to zhromažďovalo a vo štvrtok sme vybrali tie najvhodnejšie scénky. Pri ich výbere sme, samozrejme, dbali o poznámky, čo nám uštedril nejeden profesor, či profesorka. Väčšina z nich nám radila, aby program nebol príliš dlhý, aby sme ho radšej rozčlenili do blokov a podobne. V piatok ráno sme uprosili všetkých profesorov, aby nám dovolili nacvičovať. Našťastie s väčšinou z nich veľmi dobre vychádzame, preto sa nám to podarilo. Okolo desiatej to síce ešte vyzeralo, že to nebude žiadna sláva, ale okolo tretej popoludní sme boli pripravení. Všetci sme pokojne odišli domov, nachystať sa na naše vystúpenie.