V sobotu ráno všetky dievčatá utekali urobiť poriadok so svojimi vlasmi a o tretej popoludní sme sa všetci stretli v sále, v Redute. Predstavou nášho triedneho bolo, aby sme si nástup aspoň raz odskúšali, avšak v tom zhone sme to nestihli. Asi o piatej sa začali schádzať profesori a my sme na ich uvítanie museli rýchlo hľadať náhradnú miestnosť, pretože v malej reštaurácii oslavoval svoje víťazstvo náš nový primátor. Po usadení všetkých rodičov dvaja odvážlivci z nášho kolektívu predstúpili pred publikum a začali pomaly predstavovať profesorov, ktorí sa s nami trápia. Po tomto úvodnom kroku sme pustili hudbu a nástup sa mohol začať. Pomalým, ale naoko istým krokom sme kráčali v 2 radoch. Keď sme stáli všetci v plnej kráse, nasledovali príhovory. Šťastím bolo, že sme si tieto príhovory stihli nacvičiť už na hodinách slovenčiny, pretože kameraman čítajúcemu chcel vliezť asi priamo do tváre. Pri príhovoroch sa blysla nejedna slza v oku rodičov, profesorov, ale aj nás. Opäť naši odvážlivci prestúpili a poprosili triedneho, aby nám slávnostne popripínal stužky. Omylom však začal brať stužky z opačného konca, preto naše mená boli úplne domiešané. Šťastím je, že sme si stihli stužky povymieňať ešte pred rodičovským tancom, lebo asi ocko napríklad takej Janky by sa asi čudoval, keby niesla na stužke meno „Matúš“. Po celkom chutnej večeri nasledoval rodičovský, profesorský a stužkársky tanec. Hoci mi pán riaditeľ po týchto tancoch doporučil, aby som už nikdy netancoval valčík, podľa mňa hodiny tanca neboli len stratou času. Po tejto prvej oficiálnej časti nasledoval program, ktorý pri atmosfére, ktorou dýchala asi celá sála vyznel celkom vtipne a milo. S úderom polnoci sme sa znova nastúpili. Začali sme čítať básničky, odpili sme si z krčaha, zapálili sviečky a prebrali kúsok torty od nášho triedneho. Keď už horelo všetkých dvadsaťosem sviečok, začali sme spievať pieseň od Elánu „Nie sme zlí“, ktorá vyznela dosť profesionálne, keďže sme spievali z playbacku. Po tejto ceremónii náš triedny dopil poslednú kvapku šampanského z krčahu a rozbil ho troma údermi o podlahu. O tom, že náš triedny je silný chlapík svedčí aj rozbitá podlaha, ktorá ostala po rozbíjaní krčaha. Opäť pokračovala voľná tanečná zábava. Približne o druhej nadránom sme zistili, že odišlo pár profesorov. Vtedy sme si uvedomili, aká je pokročilá doba a rýchlo sme zorganizovali neodmysliteľnú scénku stužkovej. Touto scénkou bol súd s triednym za skutky, ktoré nám vykonal za celé štúdium. Keďže v sále nebol nikto ochotný zložiť kauciu jeden milión slovenských korún, dokonca ani triedneho manželka, vyzeralo to na popravu.