Mala pred sebou ešte dlhú životnú púť a verila, že ju ešte dokáže využiť. Využiť tak, aby raz, keď bude nevládna sedieť v hojdacom kresle a pri nohách jej budú sedieť vnúčatá, mohla povedať, aký nádherný život prežila.
Aj keď pozná veľa ľudí, ktorí ňou opovrhovali a dokonca sa tešili z jej nešťastia, dôležití sú pre ňu tí, ktorí verili v jej návrat do normálneho života, pomáhali jej a podporovali ju v tom. Keby tu nemala ich, tak by už svoje dvadsiatetretie narodeniny neoslávila. Veď život je taký krásny.
Po druhom liečení sa odsťahovala do malého pekného mesta, kde ju nikto nepoznal, takže jej nemal kto pripomínať nešťastnú minulosť. Začala pracovať. Zaradila sa do normálneho spôsobu života, akí žila pred tým, ako sa stala závislou. Najlepšou terapiou bol pre ňu každodenný rytmus života s problémami typu: ráno vstať, ísť do práce a poobede zase z práce… Jediný, kto vedel o jej bývalom probléme s drogami bol jej zamestnávateľ. Úplne ju chápal. Snažil sa jej pomôcť a uľahčiť jej prácu ako sa len dalo, s túžbou aby aj jeho synovi niekto pomohol pri návrate do normálneho života, pretože aj on sa zaplietol do víru drog.
Jej terajší priatelia, ktorí vedia o nej celú pravdu, ju berú ako rovnocenného partnera s väčšími skúsenosťami. Nikdy si nemyslela, že bude môcť na túto tému žartovať a nepriamym spôsobom sa zabávať na svojej vlastnej hlúposti. Ale teraz sa to už dá.
Najprv sa musela vysporiadať s tým, že drogy sú pre ňu veci, ktoré už viac nebudú mať miesto v jej živote. Trvalo jej pomerne dlho uvedomiť si, že žiadne „ešte raz“ neexistuje, pretože „poslednýkrát“ už mala za sebou.
Teraz vie, že môže byť šťastná, že má takých rodičov, ktorí ju podržali v najhoršej a možno aj v najťažšej situácii v jej živote. Je im za to veľmi vďačná. Len ľutuje to, že bola zaslepená hlúposťou a drogami, keď nevidela, ako ich ničí. Ale teraz sa snaží vnímať ich prítomnosť a vynahradiť im všetok čas, ktorý kvôli nej stratili.
Uvedomila si, že život jej ponúkol druhú šancu, ktorú nedostane každý. Stačilo jej len chytiť ju, aj keď to nebolo ľahké. Ale pokúsia sa a podarilo sa to… Dokázala sa úplne zmieriť s tým, čo všetko sa stalo a začala žiť svoj „druhý“ život naplno.
Aj tento príbeh ma presvedčil o tom, že každý deň treba žiť tak, akoby mal byť posledný. Nikdy totiž nemôžeme vedieť, čo nás čaká nasledujúce ráno, a či vôbec nejaké ďalšie ráno bude. Svoj život si musíme vedieť vážiť a potom tu už nebude nič, čo by nám ho mohlo pokaziť. Preto sa ja riadim jednou peknou, ale aj múdrou myšlienkou: „Na svete sú len dve veci, ktoré majú zmysel.