Často si kladiem otázku, či je naozaj pravda, že vždy musíme určité veci prežiť, aby sme si niečo dokázali vážiť a niečo odmietať. Ale mám taký pocit, že je to naozaj tak.
Myslím si, že keď má každý právo na život, mal by ho využiť a prežívať svoj život tak, ako len najlepšie dokáže. Aj keď život nie je iba sladká rovná cesta. Sú na nej aj trpké a bolestivé zákruty. Ale napriek všetkým útrapám a starostiam, ktoré každodenne prežíva, by si mal každý človek nájsť niečo, čo by mu dávalo vôľu a silu žiť. O tom, že sa to naozaj dá ma presvedčil život jednej mladej ženy
Mala dvadsať rokov a myslela si, že žije naozaj skvelý život. Mala dobrého priateľa, byt, auto, peniaze a žiadne problémy. Proste všetko. A možno práve to bola chyba. Vtedy si prvýkrát zapálila heroínovú cigaretu, aj keď predtým vždy pohŕdala narkomanmi. Boli pre ňu len chudáci a postrach spoločnosti, medzi ktorých teraz patrila už aj ona. Droga jej zobrala všetko. Priateľa, byt, auto… Dostala sa na ulicu. Nielenže bola po finančnej stránke úplne na dne, ale skoro si siahla na život. Z normálnej, peknej a inteligentnej mladej ženy sa za ten čas s „pomocou“ drogy stala jedna bezcitná a zákerná osoba, ktorej sa hromadili problémy a už nevedela, čo má robiť. Stratila zmysel života. Útechu hľadala stále len v ďalšej a ďalšej dávke. Čím viac ich potrebovala, tým viac blúdila v kruhu peňazí, klamstiev a drog a stále viac sa doň zamotávala. Na prvé liečenie išla ako fajčiar heroínu. Vtedy ani nevedela, prečo vlastne potrebuje liečbu, keď si heroín „ešte“ nepichala. Začala s tým až po liečení. A to bol začiatok konca… Nepekného konca, ktorý našťastie nenastal. Možno ju osvietila nejaká vyššia moc a miesto predávkovania, išla domov poprosiť rodičov o pomoc. Mala šťastie, že jej rodičia boli takí, akí boli. Že ju neodvrhli, ale ponúkli jej pomocnú ruku. Im vďačí opäť za svoj život, aj keď ona ich kvôli drogám zničila skoro úplne. Mali s ňou trápenia viac než dosť, ale zachovali sa správne. Veď kto iný by jej mal pomôcť, ak nie práve oni?
Verili, že jej prvé liečenie pomôže. Verili jej a ona ich sklamala. Keď sa vrátila z druhého už úspešného liečenia, trvalo jej dlho, kým sa dokázala pozrieť rodičom do očí. Bola im za všetko, čo pre ňu urobili, veľmi vďačná, aj keď vedela, že bude trvať veľmi dlho, kým nadobudne ich stratenú dôveru späť.
Teraz už chápe, že život je o niečom úplne inom. Je pekné tešiť sa z maličkostí a zase byť normálnym človekom.