Sníval sa mi sen...

Bolo to 25.9. tohoto roku. Po 22hodine, po nekonečnom a náročnom školskom dni nasledoval zaslúžený odpočinok. Moja posteľ mala zvyčajnú teplotu, o ktorú sa stará môj pes. Už ma netrpezlivo čakala, kedy sa spolu ponoríme do toho krásneho sveta snov, kde človek stráca kontrolu nad všetkým. Necháva sa unášať po cestách, necestách svojej fantázie. Myseľ človeka tu stráca všetky svoje zábrany, má tu neobmedzené možnosti. Naša myseľ sa sem veľmi rada vracia, chodí si sem odpočinúť a zažiť niečo, čo by v skutočnosti nikdy nemohla. Už by som aj bola zabudla, o čom mám vlastne hovoriť. Môj sen nie je ten ,,každonočný“ bezstarostný a prenádherný sen o princeznách a princoch, čo prichádzajú za svojou milovanou na krásnych snehovo-bielych koňoch, so zlatými opratami a sedlom. Písal sa marec, ja som vytiahla svoje slabé zmrznuté telíčko spod bielej veľmi ťažkej prikrývky. Po prvý krát som uzrela krásne žlto sfarbené slniečko, ktoré ma privítalo svojimi ešte nie príliš teplými lúčmi. Jeho dlhé lúče sa hrali s mojou snehovo-bielou hlavičkou. A vánok sa pohrával s mojím chudučkým a vznešeným zelenkastým telíčkom. Takto som každé ráno zdvihla svoju hlavičku k slniečku, a každý večer som si ju ukladala na mäkkučký biely vankúšik. Raz som sa takto zobudila, ako každý iný deň, potom som sa pozerala, ako slniečko zobúdza mojich priateľov a celú krajinu. Vánok mi aj tento deň priniesol trošku severského vánku. Asi bola sobota, lebo sa okolo môjho domčeka chodilo veľa ľudí. Okolo mňa prešlo dievčatko, najprv mi nevenovalo žiadnu pozornosť, ale potom sa pomaly otočilo a sklonilo sa ku mne. Asi som sa jej zapáčila. Potom zvolala ,,mamina,“ lenže jej mama zvolaniu nevenovala pozornosť a tak sa malé dievčatko rozhodlo, že si ma zoberie so sebou. Neopatrne ma vytrhla, z môjho domčeka. Nemohla som nič robiť bola som bola iba bezmocná snežienka. Dievčatko malo zo mňa veľkú radosť, a hrdo ma ukázalo svojim rodičom. Ale asi ich netrápilo, jako je mne. Cítila som sa veľmi zle a bola som nešťastná. Vedela som, že už nikdy sa nezobudím so slniečkom, nikdy s ním nezaspím, a už nikdy neuvidím ako sa zobúdza celá krajina. Už ma vánok nebude rozmaznávať. Do konca dňa moje krásne snehovo biele lupene opadli a ja som sklonila hlávku a zaspala spánkom večným. Uvedomila som si aký sú ľudia bezcitní k našej prírode. Aj rastliny majú právo na život. Mali by sme si pripomenúť asi toto: Ži a nechaj žiť. Ničíme prírodu a pritom ona sa zasluhuje o to aby sme tu mohli žiť.

Namiesto toho, aby sme ju chránili, ju ničíme a nevážime si ju.