Nielen ľudia si radi dajú za pohárik dobrého vínka či domácej pálenky. Tomuto chválihodnému zvyku sa v poslednom čase priúčajú aj zvieratá. Isteže ich človek nestretne v krčme s podopretou hlavou a s poldecákom v ruke. Nemé tvory majú na to svoje vlastné metódy.
Prechádzal som sa nedávno po hrádzi našej riečky nadávajúc v duchu na vandalov, ktorí si z vodných tokov robia smetisko a sklad nepotrebných vecí. Tu ma z myšlienok niečo vyrušilo. Na vŕbe vám sedela sympatická hrdzavá veverička. Prvé moje prekvapenie : kde sa veveričky berú pri Belanke? Čo sa im už v lese na boroviciach nepáči? Nech je ako chce, veverička bola tu a vôbec sa ma nezľakla. Priblížil som sa k nej hádam na tri metre. Bezstarostne sedela na konári a čosi prežúvala. Šištička ani oriešok to tentoraz neboli. V drobných rukách držala nahnité jablko a s chuťou si z neho odhryzovala. Podišiel som ešte bližšie. Veverička ma konečne zaregistrovala a chcela sa vzdialiť. Lenže namiesto toho, aby vybehla po kmeni hore do bezpečia, behala po spodných konároch dopredu-dozadu, točila sa okolo kmeňa a čudovala sa, že som stále nablízku. To bolo moje druhé prekvapenie. Pud sebazáchovy jej nič nehovorí? Prečo nevybehne do koruny a neskryje sa v spleti konárov? Keď som sa zadíval pod strom a zbadal niekoľko kilov hnilých jabĺk vysypaných v tráve, pochopil som. Veveričke zachutili tieto nakvasené a alkoholom presiaknuté plody, hostila sa na nich možno už dlhšiu chvíľu a teraz sa nevie orientovať. Jabĺčkovica jej pomútila hlavu.
Dúfajúc, že všetky vyhodené jablká neskonzumuje sama, čo by mohlo skončiť aj delíriom, som ju opustil a pokračoval v spoznávaní čarovných zákutí našej riečky.