Sedte presne v strede záchodovej misy a v momente dopadu sa rozkolíšte smerom k určenej ploche. Cieľom je trafiť sa čo najpresnejšie do stanovenej plochy. Stanovte si hodnotiace body podľa veľkosti bomby, presnosti zásahu, alebo podľa vašich vlastných kritérii. Každý deň si určte cieľ, koľko bodov chcete dosiahnuť (je dobre si rozpracovať 5 ročný plán) a veďte si presnú štatistiku (podporuje to riadenie vlastného života). Každým novým dňom si zvyšujte nároky. Miesta na bombardovanie umiestňujte vždy do ťahšie prístupným priestorov a zvyšujte svoje nároky. Zapojte do hry i svojích kamarátov. Spolu vytvoríme bombardovací tým.). Hňeď som sa cítil lepšie. Keď už som zo seba ani s najväčším úsilím nedostal čo i len maličkú bombičku, slávnostne som vyšiel. Síce bez aplausu, ale s veľkým nadšením. Na stole v obývačke sme mali vždy položený popoľník zo slonoviny. Síce sa nikdy nepoužíval, ale bol ževraj veľmi drahý a predával sa už niekoľko generácií z otca na syna. Prebudilo sa vo mne zviera (zajačik), ktoré bolo doteraz ukryté kdesi hlboko v mojej duši a spolu s ním sa vo mne objavilo odhodlanie vyhnať ich všetkých preč. Vošiel som do obývačky. Ich "ocinko" si práve pripálil cigaretu a zápalku spolu s prvým popolom odklepal do popoľníka. "Nie!"
Poprvé sa u nás ešte nikdy nefajčilo, podruhé ten popoľník nebol nikdy použitý. Čo horšie sa ešte mohlo stať. "Čauko, tak som doma.", ozval sa oco, ktorý práve prišiel z práce. Môjho oca poznal snáď každý. Bol známy tým že vyhnal z vchodu najviac žobrákov, ktorý sa snažili niečo ukradnúť, alebo len tak žobrali po domoch. A tý potom nemali ani na zaplatenie liečby (na zlomenú dušu), ktorú po stretnutí s mojím ocom fakticky potrebovali. Bohužiaľ tu nemôžem napísať čo sa stalo, keď sa oco so susedmi stretol, lebo: Vás nechcem vystavovať zbytočnému stresu (kto videl film Stopy krvi 2, vie o čom hovorím), aj tak by to nebolo nič slušné a dosť brutálne. Podstatné však je, že netrvalo dlho kým sa odsťahovali. A ich dcéru už nikto viac nevidel (okrem mňa).