Začíname s pozorovaním pasažierov:
Okolo ôsmej hodinny rannej sa v autobuse objavujú prví ľudia, ktorých si všímame. Našu pozornosť vzbudil mladík, s veľmi elegantnou briadkou, ktorá pokrýva celú jeho bradu pod ústami. Je až tak dlhá, že mu zakrýva celý krk. Má na sebe béžový oblek a tašku cez plece, aké sú teraz v móde. Mladík by sa mohol volať Jozef, pretože jeho rysy tváre sú podobné, ako mal známy môjho spoločníka, ktorý sa volal Jozef. Toto však určite nepostačí na to, aby sme človeku uhádli meno a tak radšej upúšťame od myšlienky, že mladík sa volá Jozef a prezeráme si posádku ďalej. Spolu s mladíkom nastúpil aj študent. Je to typický študent, pretože má školský vak, čiapku a pérovú vetrovku. Poťahuje nosom a vystrašeným pohľadom zrejme myslí na to, akú výhovorku použije na svoje meškanie. Je zjavne zmätený a prchký, preto náš záujem upierame na iných. Pohľadmi brázdime po poloprázdnom autobuse a rozhliadame sa po niekom, kto by bol vhodný do tohto projektu. „Ááá, už ho vidím“ – prehovoril môj spoločník smerom na mňa ukazujúc mi typického pracovníka vo veľkej hutnej firme. Aktovka ešte zo starých čias o ňom prezrádzala, že je to skúsený a pracovitý človek, nielen preto, že rúčku na taške má svojpomocne opravenú. Nalepil tam akýsi kúsok kože. Materiál sa nápadne podobá na jeho čiapku, ktorá pokrýva jeho poloplešatú hlavu plnú skúseností, ale veríme že to by neurobil. Ošúchané rifle len dotvárajú „imidž workera“ aký sa dnes vidí už len v starých dokumentoch. Tento pán nám však zastrel výhľad na prvú „schopnú“ slečnu ktorá sa krčila vpredu na sedadle. Naším šťastím bolo, že bola otočená priamo na nás a tak sme ju mohli zaradiť do pozorovanej vzorky ľudí. Už zo zadných sedadiel bolo vidno, že je častou návštevníčkou kozmetických salónov. „Ty vole, tá ma jaký hladký xicht?“ opýtal som sa môjho spoločníka, ktorý práve popíjal čaj, ktorý sme si doniesli so sebou. „No fakt.“ – odvetil sucho. Cesta nám ubiehala rýchlo práve vďaka takýmto situáciám...
Na Mieri sa do autobusu dostala celkom bez problémov aj skupinka etnických albáncov. Bolo ich asi zo šesť. Keď nastúpili, okamžite sa organizovane a bez slov presunuli do stredu autobusu – do tzv. „kruhu“. Tam si každý z nich našiel miesto a ja s mojím spoločníkom sme si našli urýchlene najkratšiu únikový cestu. Albánci sa tvárili veľmi mierumilovne, ba dokonca si rozprávali aj vtipy v ich rodnej reči. Alebo sa dohadovali kam umiestniť nálož. Nezáleží na tom o čom rozprávali, ale na tom ako a v čom sa rozprávali. Rozprávali veľmi horlivo a trhane, akoby mali každú chvíľu výstúpiť.