Všetci do jedného boli oblečení v tak fádnom oblečení, že určite sa ani oni sami nepamätajú, čo si ráno dali na seba. Typickí teroristi, pomysleli sme si keď vystupovali von spolu so strachom všetkých cestujúcich.
Albánci vystúpili a nastúpila moja bývalá spolužiačka Jana. Nevedela o mne, ani keď som jej poslal SMSku nech sa otočí. Neotočila sa, venovala sa svojej spolucestujúcej s podobným klobúkom ako mala ona sama. Spolusediaci podotkol: „Na najbližšej zastávke, vystúp, prejdi k druhým dverám a pozdrav ju osobne.“ „Si tupý ? Iba blázon by vystúpil a nastúpil do iných dverí len preto aby sa mohol niekomu pozdraviť!“ V momente keď som dokončil moju vetu, Jana vystúpila. Viete si predstaviť aké bolo naše prekvapenie, keď nastúpila pri nás a pozdravila ma ??? Ostal som mierne zaskočený, čo sa nedalo v tej chvíli povedať o mojom spoločníkovi, ktorý sa skoro zadusil tlmeným smiechom. Prehodili sme pár milých slov, pospomínali sme na ostatných a Jana sa vybrala smerom do školy. Vystúpila, no do autobusu sa už nevrátila. To už sme boli na Furči. Šli sme pomalým tiahlým tempom do kopca, keď tu znenazdajky, objavil sa trolejbus s vysmiatým mladíkom za volantom. Vedľa neho postával postarší muž s vystrašeným výrazom tváre a niečo kričal na mladíkovu adresu. Trolej bol úplne prádzny a šiel neuveriteľnou rýchlosťou. Predbehol nás skoro po plnej čiare a už sme mu videli len „ešpézetku“. Vzadu za sklom mal dosť okatú tabuľku s nápisom: AUTOŠKOLA. „Heh, heh. To taký šofér nás bude voziť v budúcnosti?“ spýtal sa neistým hlasom môj spoločník. Ostali sme dlho vo svojich vlastných myšlienkach...
Čas už pokročil, blížil sa obed. Približovali sme sa k zastávke, na ktorej už zdiaľky bolo poznať pracovníčky mestskej hromadnej dopravy v oddelení revízie cestovných lístkov. Svojimi typickými „uniformami“, ktoré pozostávajú z pérovej vetrovky, diskrétnych teplákov, alebo „šušťákov“, vzbudili pozornosť mnohých cestujúcich. Každému bolo okamžite jasné o čo ide, keď nastúpili do autobusu. Vytiahli svoje skautské odznaky a začali ich každému ukazovať na obdiv. Akoby im to nestačilo, každému vopchali odznak až ku hlave, aby si ho mohol detailne obzrieť! My sme im ich láskavú prezentáciu odznakov opätovali tak, že sme im ukázali naše doklady o spôsobilosti cestovať v dopravnom prostriedku, v ktorom sme sa nachádzali. Na náš údiv, všetci naši spolucestujúci mali podobné doklady ako my (niektorí dokonca aj rovnaké cestovné lístky) a tak sa nestalo nič vzrušujúce. Nikoho nevyviedli v putách, nikto sa nepobil do krvi a nikto nevyskočil z okna.
Pracovníčky vystúpili a vystriedali ich dvaja ľudia.