Postaršia rómka, veľmi pestro oblečená a ufúľaná od tmavej hmoty nastupovala ťažko a pomaly. Veľmi fučala, niečo si mrmlala a na chrbte mala tzv. „zajdu“ v ktorej mala určite mnoho užitočných vecí. Za ňou nastúpil zlodejsky rezkým krokom mladý róm – zrejme jej syn. On bol však iný ako ona. Bol veľmi pekný, mal prenikavé modré oči a to bolo asi tak všetko. Teda nebol pekný, ale mal pekné oči. Viedol rozhovor s mamou, dosť často nadával a používal aj gestá. Neskôr sa rozhodol, že si od vlastnej matky odsadne a sadol si na iné miesto. Pozeral sa naším smerom a začal si spievať. Sám pre seba si spieval piesne, ktoré žiaľ nik iný nemohol počuť. Určite žialil nad niečím nedosiahnuteľným. Po pár zastávkach sa obaja pobrali do tých dverí, odkiaľ prišli. Na cestovaní v autobuse je krásne to, že ľudia sa v ňom striedajú rýchlejšie ako by sa človek nazdal. Nedá sa sústrediť na jednu osobu, pretože práve v momente, keď začínate prenikať do jej mysle vystúpi. Pretne tým tenkú niť myšlienkového prepojenia a už sa o danej osobe nedozviete nikdy nič. No niekedy do autobusu nastúpi niekto, koho na prvý pohľad neomylne ohodnotíte a na 90% sa v ňom nezmýlite. Takýto prípad nastal aj popoludní, keď sme ja a môj spoločník uvažovali o prvej prestávke na vykonanie telesných potrieb. Ostali sme len pri tichých úvahach a tak sme mali možnosť zahliadnuť ďalšiu cestujúcu. Bola to „dáma“ v stredných rokoch, ktorá toho mala zjavne „veľa najazdené“ a dalo by sa povedať, že sa živí svojím telom, ktoré to však už nezvládalo. S dosť „opotrebovaným“ vzhľadom si prisadla priamo pred nás a tak sme mali možnosť dokonalého výhľadu. Klobúčik mal zakryť veľmi riedke vlasy, ktoré už dlhšiu dobu trpeli nesprávnym zaobchádzaním s peroxidom. Ostré a kontrastné líčenie malo vyvolať u potenciálnych „zákazníkov“ záujem. Tí, ktorí by záujem prejavili, mali k dispozícii veľmi odvážny výstrih s menej odvážnym obsahom, ktorý sa skrýval kdesi až pri bruchu. Krátka sukňa mala skôr charakter širšieho opasku ako zimného odevu.
O pár minút sme sa nachádzali na zastávke, ktorá niesla meno „Rušňové depo“. Pre niekoho sa to môže zdať nezaujímavé, ale nám sa to ozdalo veľmi divné, pretože sme sa nachádzali v časti Košíc o ktorej sme nikdy nepočuli. Ale naozaj nikdy. A potom sa začalo peklo na zemi. Dostávali sme sa na Furču. Z autobusu sa postupne a veľmi nenápadne vytratili všetci normálni ľudia a to čo sa začalo potom sa dá len ťažko opísať slovami. Do autobusu sa tlačili tie najpodivnejšie indivíduá, aké sa len dali zohnať. Skaderuka skadenoha, proste odnož ľudskej spoločnosti.