Náš sen o cestovaní sa premenil na mobilný ústav pre ťažko postihnutých, pre mentálne retardovaných, pre ľudí duševne na dne. Samé živly, dôchodcovia so zohavenými tvárami, deti plné strachu v očiach, špinaví a nešťastní ľudia. „Furča.“ Predniesol sucho môj spoločník vetu, ktorá sa neskôr stala mottom celej našej výpravy za spoznaním ľudí v autobuse. Nechápem ako si tie tvory mohli naivne myslieť, že sú hodní cestovať v autobuse pre ľudí. Veď to bolo niečo strašné. Nikdy, ale naozaj NIKDY necestujte v autobuse na Fuči o 13:41 hodine ! Vtedy už aj tí najmocnejší musia zažmúriť oči od hnusu, premyslieť si čo budú robiť doma a prežiť bez zdravotnej ujmy cestu. Každá minca má dve strany a tak sa postupne indivíduá vytratili a celá cesta sa vrátila do „normálnych koľají“. Nastúpila stará pani, ktorá bola hneď prezradená. Mala belasý klobúk a na ňom obrovskú jaštericu zo slabej imitácie zlata. Bola to maďarka ! Na to nepotrebovala ani len otvoriť ústa ! Bolo to cítiť a vidieť už na míle ďaleko. Ten jej maďarský pohľad, klobúk s jaštericou, plné tašky nákupu z Tesca. Určite to bola odporná, mrzutá maďarka, ktorej nič dobré z očí nehľadelo. Cestujeme už dobrých pár hodín a tak nám začína „baviť“. Nachádzame rozptýlenie v jednoduchých veciach, prepadajú nás rôzne myšlienky a chorobné predstavy o násilných činoch preruší príchod cestára. Znenazdajky sa otvorili dvere, nastúpil týpek so šiltovkou na hlave otočenou vzadu, lopatou v pravej a obrovským plechovým vedrom v ľavej ruke. S obrovským rámusom a mraziovou atmosférou sa začal usmievať na spolucestujúcich. Akoby sa všetkým vysmieval: „Ja som cestár, kto je viac?!“ Pohľadmi si premeriaval spolucestujúcich, až narazil na naše pohľady. Skúmavo sme naňho hľadeli a posmešne sme mu dali najavo, že „je IBA cestár“. Pochopil, zosmutnel a výstupil...
Na konečnej som si kúpil ananásový džús, ktorý by podľa istého časopisu mal zlepšiť chuť spermií. Ananás ako taký vplýva na ich tvorbu veľmi pozitívne a tak som sa rozhodol, že to skúsim. K nemu som si kúpil tie najhnusnejšie koláče aké som kedy videl a jedol. Džús som pre istotu vypil celý naraz, zajedol mastnými koláčmi a bolo mi zle. Moje brucho sa šlo rozpadnúť. Nastúpili sme do ďalšej osemnástky. Táto bola stará, hrdzavá a nemotorná. Rozbitá podlaha, deravé sedadlá a starobinský pach nijako nepomohol môjmu zdravotnému stavu. A tak sa stalo, že som sa musel premôcť, aby som sa nepovracal. Pomohlo mi k tomu pár faktov: do autobusu nastúpili mladíci, ktorí mi pripomenuli moje detsvo. Môj spoločník bol na tom rovnako, prepadla nás nostalgia a spomienky.