Spomínali sme spolu s nimi, keď sme tajne odpočúali ich rozhovor o počítačoch. Definovali by sme ich ako „nadšencov“, ktorým úsmev na tvári pretrval od nástupu, až do výstupu zo starého stroja.
O pár minút mi spoločník oznamuje, že v diaľke je náš spoločný dávny priateľ. Gabi Handzuš v šiltíku so sklopeným a zádumčivým pohľadom stojí „v kruhu“ autobusu a mysľou je úplne inde. Pár krát zablúdi pohľadom po autobuse, prejde aj cez naše tváre, no nevšíma si nás. Až do chvíle, keď mu nezačneme nadšene mávať. (Asi sme v tom autobuse už dlho) On nám odmáva, vystúpi a stratí sa v uliciach veľkomesta. Hajzel. Zasa Furča. Otrasné sídlisko. Na najvyššie položenej zastávke autobusu v Košiciach v rámci mesta sa autobus zastaví. Otvorí dvere. Ľudia nastúpia. Dvere sa však nezatvoria. Nezatvoria sa ani o chvíľu. Ani o druhú chvíľu. Dvom študentkám, ktoré sú tak vypasené, že ani vaky nemôžu nosiť sa to akosi nepozdáva a tak poškuľujú svojími prasačími očičkami po okolí. “Určite chcú niečo žrať, prasata tluste!” – pozamenáva zdvorilo môj spoločník, poštuchujúc do mňa, aby upútal moju pozornosť. Moja pozornosť je však upriamená už dávno na ďalšieho cestujúceho. Je to živel. Typický živel zločinecký. Mastné vlasy, vypasované rifle, špicaté topánky, aby mohol lepšie kopať do zvierat a detí. Kožená budna s bohatou históriou a pár oceľovými súčiastkami ladí s bradou, ktorá sa vôbec nedá nazvať upravená. Skrátka živel. “Čo myslíš, začnú tie prasatá kvičať keď sa na nich pozrie ?” – zasa sa ma spoločník zdvorilo pokúša upozorniť na fakt, že prasatá, … ehm dievčatá sú zjavne znepokojené prítomnosťou živla v autobuse. Zrazu sa však naše úvahy končia, pretože autobus znenazdajky zatvára dvere a konečne sa pohýna smerom do mesta.
Živel vystúpil, študentky si oddýchli a po dlhom státí (stáli možno 4 minúty!) si sadajú na sedadlá. Zrazu nastala scénka ako zo starého filmu. Dvere sa otvorili akosi pomaly. Para z vonku sa dostala do autobusu. Keď sa pomaly rozplývala, objavil sa pán. Starý pán v koženom kabáte. Baranica na hlave, úškľabok diabla, prázdne oči. “Ciboha, kukaj tam!” – upozorňuje ma spoločník na jeho prítomnosť. Áno priatelia je to tak. Bol to komunista ! Ten najnápadnejší komunista, akého sme mali kedy možnosť vidieť, si sadol priamo pred nás a hľadel nám do očí. Tŕpli sme pri predstave, že kabát, ktoý má na sebe je z ľudskej kože a my sa ho nemôžeme ani len dotknúť.
Ako to v autobusoch býva, ľudia sa menia často. A taj sa stalo aj tentokrát. Vystúpili skoro všetci horeuvedení a nastúpila “nová várka” pasažierov.