Za najlepšiu pasažierku sme označili mladú pannu. Bola tak farebne zladená, až nás mrazilo na chrbtoch. Mala krásne belasé nohavice, svetlomodrú vetrovku snáď s perím priamo z anjelských krídel a očarujúci úsmev. Modré očné tiene len dokončili toto krásne dielo. „Ty vooole, dal by som si povedať!“ zasa sa raz trafil môj spoločník do mojich myšlienok. Nazvali sme ju „andílek“. Andílek stála vpredu v autobuse a to ohrozovalo našu komunikáciu. „Mám ju zavolať sem?“ spýtal som sa môjho spoločníka, ktorý beztak slintal a sústredil sa na cieľ. „No davaj“ posmešne ma vyzval. Reagoval som okamžite – vystrel som ruky za sedadlom tak aby ich nevidela, a gestami som jej naznačil aby šla k nám. Pridal som jednu vetu, ktorú som sa naučil v dávnych dobách a stalo sa to! Dievčina sa pohla smerom k nám. Čím bližšie k nám bola, tým jasnejšie sa prejavovala nervozita môjho spoločníka. Sadla si priamo k nemu. V živote som nevidel aplikáciu tohto „kúzla“ v praxi, no tentokrát som nám obom vyrazil dych. Neveriacky sme sa na seba pozerali. „Tupče, vydaj nejaký spriaznený zvuk!“ vravím môjmu spoločníkovi, ktorý sedel ako socha. Priatelia – on sa nemal vôbec k ničomu. Už je to raz tak. Pomohol som mu, no keď mal spraviť ďalší krok on, zlyhal. „Nevadí, budú ďalšie.“ Utešoval som môjho smutného spoločníka, keď sa náš „andílek“ strácal v hmle chladného veľkomesta.
O pár okamihov na to, sme sa prebrali zo sladkého snenia o domoch plných “andílkov”. Dvere autobusu sa totiž nechceli na zastávke otvoriť ! Ľudí začala prepadať panika. Obzerali sa na seba, ako stádo bez cieľa, hľadali svojho vodcu, ktorý by im ukázal cestu domov. Nikto sa však nenašiel a tak v autobuse zavládla veľmi nepokojná a napätá atmosféra. Dostali sme celkom zaujímavý nápad na úvahu. Vyplnili sme si ním celý čas, čo boli dvere zatvorené. Išlo o jednoduchú predstavu. Predstavu, že by sme mali ostať v tomto autobuse uväznení so všetkými spolucestujúcimi na desať rokov! Predstavu života v dopravnom prostriedku. Ako by sme sa zoznámili s ostatnými “spolubývajúcimi”, ako by sme s nimi nažívali, kto by varil, aké vzťahy by mohli vzniknúť. O takomto “žití v autobuse” by sa dala napísať samostatná poviedka, keď nie novela. Práve keď sme rozmýšľali, kto by si vybral koho za “sexuálneho partnera”, sa dvere otvorili a ľudia vybehli na slobodu. Von do mesta, von za vzduchom, von žiť.
Ďalšia typická scéna, ktorá sa zjaví každému, kto len trocha cestuje autobusmi: Ľudia vystúpia a hneď na to nastúpia druhí.