V našom meste žije dosť ľudí na to, aby sme za jeden deň mohli spoznať veľa tvárí. Ale tá, ktorá nastúpila už pri našej poslednej ceste bola naozaj famózna. “Obočiar neľudský napravobok.” Diskrétne upozorňujem môjho spolucestujúceho. Ten zaregistroval moju poznámku, tak isto ako aj “obočiara neľudského” a tlmeným rehotom na plné ústa sa otočil smerom ku mne, aby u “obočiara” nevzbudil podozrenie. Obočiar si sedel na sedadielku, pokojne si odfukoval a pozoroval dianie v autobuse. Jeho obočie sa vznášalo vo vzduchu nad jeho hravými očami. Hádali sme mu dobrých 5 centimetrov dĺžky ! Z profilu bolo vidieť “obočiara neľudského” ozajstný zážitok. Keby sme mali v tej chvíli fotoaparát, určite by sme sa mu boli prihovorili.
Nastal čas, kedy sme vedeli, že je to naša posledná otočka smerom domov. Uvedomovali sme si to každým okamžikom. Pozorovali sme na sebe známky únavy, boli sme vyčerpaní. Ľudia v autobuse sa začínali opakovať. Jednoducho tí, ktorých sme ráno a doobedu videli niekam ísť, sa už vracali zo svojich ciest smerom domov. Istá pani s dieťaťom si nás dokonca všimla a z jej tváre sme vyčítali, že si nás pamätá ako sedíme na tom istom mieste pred 4 hodinami. Pousmiali sme sa a myšlienkami sme sa vracali k posledným udalostiam dňa. Čas pokročil natoľko, že ja a môj celodenný spoločník pri výprave za poznaním sme sa rozlúčili. Vystúpil ako každý normálny pasažier, nikto ho neobviňoval, že strávil celý deň v autobuse. Slnko pomaly zapadalo a ja som sa viezol domov, kde ma už čakala teplá posteľ….