Ľudia v autobuse (fejtón)

Je zima. Osem hodín ráno. Veľký zelený autobus sa približuje pomaly na konečnú. Zastaví, všetci výstúpia. Máme čas. Čas uviesť Vás do situácie.
Píše sa 27.november 2001. Ja a môj spoločník sme sa rozhodli uskutočniť nevídaný projekt. Rozhodli sme sa stráviť deň v autobuse. Čo nás k tomu viedlo ? Dôvodov je mnoho – dostatok voľného času, túžba po poznávaní ľudskej rasy, či snáď túžba zažiť niečo nové...
Tak či onak, stojíme na prvej zastávke osemnástky. Je strašná zima, poniektorým začínajú mrznúť palce na nohách. To však neodradilo usilovných trhovníkov, ktorí sa snažia za každú cenu zarobiť predajom slepačích vajec po 3 Sk/kus. Už z diaľky vidíme, ako na trhovisko trepú obrovský mraziarenský box. Paradoxom je, že potrebujú mraziarenský box v zime, však? Dve postaršie ženy s dosť „vyjazdeným“ zovňajškom box tlačia a tretia, ktorej nevidíme do tváre, ho ťahá. Keď dorazia na miesto, začnú sa tešiť ako to pekne zvládli. Chytro povyberajú vajcia, aby ich mohli čo najviac predať. Trhovníci sú oddnes v našich očiach veľmi usilovní ľudia, ktorí sa snažia zarobiť každú korunku, len aby mohli vyžiť s cigaretkou v hube...
Našu pozornosť v nasledujúcej chvíli upútava majestátny stroj maďarskej výroby. Veľký 198-miestny kolos sa otáča a blíži sa smerom k nám. Rozbúchajú sa nám srdcia. Od šťastia sa skoro pozabudneme a nastupujeme až v poslednej chvíli. Prvý dojem je priam fantastický – tak obrovský vnútrajšok, tak teplo. Veľa miest na sedenie dotvára pocit, že pasažier si má z čoho vyberať. Našli sme zariadenie na označovanie cestovných lístkov. Keď si to tak uvedomíme, je to veľmi premyslený systém značenia kúska papierika naostrenými oceľovými kolíkmi. Aby zariadenie bolo využiteľné na dlhší čas, kolíky z tvrdého kovu sú vymeniteľné a majú množstvo variácií – to zaručuje, aby pasažieri nemohli cestovať jedným lístkom na viacerých autobusoch. Zariadenie sa nazýva „ščikátko“ a pre najvyššiu možnú odolnosť je vyrobené z kovu. Po označení cestovného lístka (kúsok papiera, ktorý sa predáva za 12Sk!) si sadáme na miesta, ktoré sú úplne vzadu, priamo nad strojovňou, v ktorej sa nachádza pohonná jednotka. Ide zrejme o benzínový motor s vyšším objemom. Detaily sa nám nepodarilo zistiť, pretože dvierka umiestnené na zemi majú špecifickú zámku, od ktorej sme momentálne nemali kľúč. Usadili sme sa na čalúnených sedadlách s pestrou farbou, ktorá vyvoláva pocit pohodlia.

Začíname s pozorovaním pasažierov:
Okolo ôsmej hodinny rannej sa v autobuse objavujú prví ľudia, ktorých si všímame. Našu pozornosť vzbudil mladík, s veľmi elegantnou briadkou, ktorá pokrýva celú jeho bradu pod ústami. Je až tak dlhá, že mu zakrýva celý krk. Má na sebe béžový oblek a tašku cez plece, aké sú teraz v móde. Mladík by sa mohol volať Jozef, pretože jeho rysy tváre sú podobné, ako mal známy môjho spoločníka, ktorý sa volal Jozef. Toto však určite nepostačí na to, aby sme človeku uhádli meno a tak radšej upúšťame od myšlienky, že mladík sa volá Jozef a prezeráme si posádku ďalej. Spolu s mladíkom nastúpil aj študent. Je to typický študent, pretože má školský vak, čiapku a pérovú vetrovku. Poťahuje nosom a vystrašeným pohľadom zrejme myslí na to, akú výhovorku použije na svoje meškanie. Je zjavne zmätený a prchký, preto náš záujem upierame na iných. Pohľadmi brázdime po poloprázdnom autobuse a rozhliadame sa po niekom, kto by bol vhodný do tohto projektu. „Ááá, už ho vidím“ – prehovoril môj spoločník smerom na mňa ukazujúc mi typického pracovníka vo veľkej hutnej firme. Aktovka ešte zo starých čias o ňom prezrádzala, že je to skúsený a pracovitý človek, nielen preto, že rúčku na taške má svojpomocne opravenú. Nalepil tam akýsi kúsok kože. Materiál sa nápadne podobá na jeho čiapku, ktorá pokrýva jeho poloplešatú hlavu plnú skúseností, ale veríme že to by neurobil. Ošúchané rifle len dotvárajú „imidž workera“ aký sa dnes vidí už len v starých dokumentoch. Tento pán nám však zastrel výhľad na prvú „schopnú“ slečnu ktorá sa krčila vpredu na sedadle. Naším šťastím bolo, že bola otočená priamo na nás a tak sme ju mohli zaradiť do pozorovanej vzorky ľudí. Už zo zadných sedadiel bolo vidno, že je častou návštevníčkou kozmetických salónov. „Ty vole, tá ma jaký hladký xicht?“ opýtal som sa môjho spoločníka, ktorý práve popíjal čaj, ktorý sme si doniesli so sebou. „No fakt.“ – odvetil sucho. Cesta nám ubiehala rýchlo práve vďaka takýmto situáciám...
Na Mieri sa do autobusu dostala celkom bez problémov aj skupinka etnických albáncov. Bolo ich asi zo šesť. Keď nastúpili, okamžite sa organizovane a bez slov presunuli do stredu autobusu – do tzv. „kruhu“. Tam si každý z nich našiel miesto a ja s mojím spoločníkom sme si našli urýchlene najkratšiu únikový cestu. Albánci sa tvárili veľmi mierumilovne, ba dokonca si rozprávali aj vtipy v ich rodnej reči. Alebo sa dohadovali kam umiestniť nálož. Nezáleží na tom o čom rozprávali, ale na tom ako a v čom sa rozprávali. Rozprávali veľmi horlivo a trhane, akoby mali každú chvíľu výstúpiť.

Všetci do jedného boli oblečení v tak fádnom oblečení, že určite sa ani oni sami nepamätajú, čo si ráno dali na seba. Typickí teroristi, pomysleli sme si keď vystupovali von spolu so strachom všetkých cestujúcich.
Albánci vystúpili a nastúpila moja bývalá spolužiačka Jana. Nevedela o mne, ani keď som jej poslal SMSku nech sa otočí. Neotočila sa, venovala sa svojej spolucestujúcej s podobným klobúkom ako mala ona sama. Spolusediaci podotkol: „Na najbližšej zastávke, vystúp, prejdi k druhým dverám a pozdrav ju osobne.“ „Si tupý ? Iba blázon by vystúpil a nastúpil do iných dverí len preto aby sa mohol niekomu pozdraviť!“ V momente keď som dokončil moju vetu, Jana vystúpila. Viete si predstaviť aké bolo naše prekvapenie, keď nastúpila pri nás a pozdravila ma ??? Ostal som mierne zaskočený, čo sa nedalo v tej chvíli povedať o mojom spoločníkovi, ktorý sa skoro zadusil tlmeným smiechom. Prehodili sme pár milých slov, pospomínali sme na ostatných a Jana sa vybrala smerom do školy. Vystúpila, no do autobusu sa už nevrátila. To už sme boli na Furči. Šli sme pomalým tiahlým tempom do kopca, keď tu znenazdajky, objavil sa trolejbus s vysmiatým mladíkom za volantom. Vedľa neho postával postarší muž s vystrašeným výrazom tváre a niečo kričal na mladíkovu adresu. Trolej bol úplne prádzny a šiel neuveriteľnou rýchlosťou. Predbehol nás skoro po plnej čiare a už sme mu videli len „ešpézetku“. Vzadu za sklom mal dosť okatú tabuľku s nápisom: AUTOŠKOLA. „Heh, heh. To taký šofér nás bude voziť v budúcnosti?“ spýtal sa neistým hlasom môj spoločník. Ostali sme dlho vo svojich vlastných myšlienkach...
Čas už pokročil, blížil sa obed. Približovali sme sa k zastávke, na ktorej už zdiaľky bolo poznať pracovníčky mestskej hromadnej dopravy v oddelení revízie cestovných lístkov. Svojimi typickými „uniformami“, ktoré pozostávajú z pérovej vetrovky, diskrétnych teplákov, alebo „šušťákov“, vzbudili pozornosť mnohých cestujúcich. Každému bolo okamžite jasné o čo ide, keď nastúpili do autobusu. Vytiahli svoje skautské odznaky a začali ich každému ukazovať na obdiv. Akoby im to nestačilo, každému vopchali odznak až ku hlave, aby si ho mohol detailne obzrieť! My sme im ich láskavú prezentáciu odznakov opätovali tak, že sme im ukázali naše doklady o spôsobilosti cestovať v dopravnom prostriedku, v ktorom sme sa nachádzali. Na náš údiv, všetci naši spolucestujúci mali podobné doklady ako my (niektorí dokonca aj rovnaké cestovné lístky) a tak sa nestalo nič vzrušujúce. Nikoho nevyviedli v putách, nikto sa nepobil do krvi a nikto nevyskočil z okna.
Pracovníčky vystúpili a vystriedali ich dvaja ľudia.

Postaršia rómka, veľmi pestro oblečená a ufúľaná od tmavej hmoty nastupovala ťažko a pomaly. Veľmi fučala, niečo si mrmlala a na chrbte mala tzv. „zajdu“ v ktorej mala určite mnoho užitočných vecí. Za ňou nastúpil zlodejsky rezkým krokom mladý róm – zrejme jej syn. On bol však iný ako ona. Bol veľmi pekný, mal prenikavé modré oči a to bolo asi tak všetko. Teda nebol pekný, ale mal pekné oči. Viedol rozhovor s mamou, dosť často nadával a používal aj gestá. Neskôr sa rozhodol, že si od vlastnej matky odsadne a sadol si na iné miesto. Pozeral sa naším smerom a začal si spievať. Sám pre seba si spieval piesne, ktoré žiaľ nik iný nemohol počuť. Určite žialil nad niečím nedosiahnuteľným. Po pár zastávkach sa obaja pobrali do tých dverí, odkiaľ prišli. Na cestovaní v autobuse je krásne to, že ľudia sa v ňom striedajú rýchlejšie ako by sa človek nazdal. Nedá sa sústrediť na jednu osobu, pretože práve v momente, keď začínate prenikať do jej mysle vystúpi. Pretne tým tenkú niť myšlienkového prepojenia a už sa o danej osobe nedozviete nikdy nič. No niekedy do autobusu nastúpi niekto, koho na prvý pohľad neomylne ohodnotíte a na 90% sa v ňom nezmýlite. Takýto prípad nastal aj popoludní, keď sme ja a môj spoločník uvažovali o prvej prestávke na vykonanie telesných potrieb. Ostali sme len pri tichých úvahach a tak sme mali možnosť zahliadnuť ďalšiu cestujúcu. Bola to „dáma“ v stredných rokoch, ktorá toho mala zjavne „veľa najazdené“ a dalo by sa povedať, že sa živí svojím telom, ktoré to však už nezvládalo. S dosť „opotrebovaným“ vzhľadom si prisadla priamo pred nás a tak sme mali možnosť dokonalého výhľadu. Klobúčik mal zakryť veľmi riedke vlasy, ktoré už dlhšiu dobu trpeli nesprávnym zaobchádzaním s peroxidom. Ostré a kontrastné líčenie malo vyvolať u potenciálnych „zákazníkov“ záujem. Tí, ktorí by záujem prejavili, mali k dispozícii veľmi odvážny výstrih s menej odvážnym obsahom, ktorý sa skrýval kdesi až pri bruchu. Krátka sukňa mala skôr charakter širšieho opasku ako zimného odevu.
O pár minút sme sa nachádzali na zastávke, ktorá niesla meno „Rušňové depo“. Pre niekoho sa to môže zdať nezaujímavé, ale nám sa to ozdalo veľmi divné, pretože sme sa nachádzali v časti Košíc o ktorej sme nikdy nepočuli. Ale naozaj nikdy. A potom sa začalo peklo na zemi. Dostávali sme sa na Furču. Z autobusu sa postupne a veľmi nenápadne vytratili všetci normálni ľudia a to čo sa začalo potom sa dá len ťažko opísať slovami. Do autobusu sa tlačili tie najpodivnejšie indivíduá, aké sa len dali zohnať. Skaderuka skadenoha, proste odnož ľudskej spoločnosti.

Náš sen o cestovaní sa premenil na mobilný ústav pre ťažko postihnutých, pre mentálne retardovaných, pre ľudí duševne na dne. Samé živly, dôchodcovia so zohavenými tvárami, deti plné strachu v očiach, špinaví a nešťastní ľudia. „Furča.“ Predniesol sucho môj spoločník vetu, ktorá sa neskôr stala mottom celej našej výpravy za spoznaním ľudí v autobuse. Nechápem ako si tie tvory mohli naivne myslieť, že sú hodní cestovať v autobuse pre ľudí. Veď to bolo niečo strašné. Nikdy, ale naozaj NIKDY necestujte v autobuse na Fuči o 13:41 hodine ! Vtedy už aj tí najmocnejší musia zažmúriť oči od hnusu, premyslieť si čo budú robiť doma a prežiť bez zdravotnej ujmy cestu. Každá minca má dve strany a tak sa postupne indivíduá vytratili a celá cesta sa vrátila do „normálnych koľají“. Nastúpila stará pani, ktorá bola hneď prezradená. Mala belasý klobúk a na ňom obrovskú jaštericu zo slabej imitácie zlata. Bola to maďarka ! Na to nepotrebovala ani len otvoriť ústa ! Bolo to cítiť a vidieť už na míle ďaleko. Ten jej maďarský pohľad, klobúk s jaštericou, plné tašky nákupu z Tesca. Určite to bola odporná, mrzutá maďarka, ktorej nič dobré z očí nehľadelo. Cestujeme už dobrých pár hodín a tak nám začína „baviť“. Nachádzame rozptýlenie v jednoduchých veciach, prepadajú nás rôzne myšlienky a chorobné predstavy o násilných činoch preruší príchod cestára. Znenazdajky sa otvorili dvere, nastúpil týpek so šiltovkou na hlave otočenou vzadu, lopatou v pravej a obrovským plechovým vedrom v ľavej ruke. S obrovským rámusom a mraziovou atmosférou sa začal usmievať na spolucestujúcich. Akoby sa všetkým vysmieval: „Ja som cestár, kto je viac?!“ Pohľadmi si premeriaval spolucestujúcich, až narazil na naše pohľady. Skúmavo sme naňho hľadeli a posmešne sme mu dali najavo, že „je IBA cestár“. Pochopil, zosmutnel a výstupil...
Na konečnej som si kúpil ananásový džús, ktorý by podľa istého časopisu mal zlepšiť chuť spermií. Ananás ako taký vplýva na ich tvorbu veľmi pozitívne a tak som sa rozhodol, že to skúsim. K nemu som si kúpil tie najhnusnejšie koláče aké som kedy videl a jedol. Džús som pre istotu vypil celý naraz, zajedol mastnými koláčmi a bolo mi zle. Moje brucho sa šlo rozpadnúť. Nastúpili sme do ďalšej osemnástky. Táto bola stará, hrdzavá a nemotorná. Rozbitá podlaha, deravé sedadlá a starobinský pach nijako nepomohol môjmu zdravotnému stavu. A tak sa stalo, že som sa musel premôcť, aby som sa nepovracal. Pomohlo mi k tomu pár faktov: do autobusu nastúpili mladíci, ktorí mi pripomenuli moje detsvo. Môj spoločník bol na tom rovnako, prepadla nás nostalgia a spomienky.

Spomínali sme spolu s nimi, keď sme tajne odpočúali ich rozhovor o počítačoch. Definovali by sme ich ako „nadšencov“, ktorým úsmev na tvári pretrval od nástupu, až do výstupu zo starého stroja.
O pár minút mi spoločník oznamuje, že v diaľke je náš spoločný dávny priateľ. Gabi Handzuš v šiltíku so sklopeným a zádumčivým pohľadom stojí „v kruhu“ autobusu a mysľou je úplne inde. Pár krát zablúdi pohľadom po autobuse, prejde aj cez naše tváre, no nevšíma si nás. Až do chvíle, keď mu nezačneme nadšene mávať. (Asi sme v tom autobuse už dlho) On nám odmáva, vystúpi a stratí sa v uliciach veľkomesta. Hajzel. Zasa Furča. Otrasné sídlisko. Na najvyššie položenej zastávke autobusu v Košiciach v rámci mesta sa autobus zastaví. Otvorí dvere. Ľudia nastúpia. Dvere sa však nezatvoria. Nezatvoria sa ani o chvíľu. Ani o druhú chvíľu. Dvom študentkám, ktoré sú tak vypasené, že ani vaky nemôžu nosiť sa to akosi nepozdáva a tak poškuľujú svojími prasačími očičkami po okolí. “Určite chcú niečo žrať, prasata tluste!” – pozamenáva zdvorilo môj spoločník, poštuchujúc do mňa, aby upútal moju pozornosť. Moja pozornosť je však upriamená už dávno na ďalšieho cestujúceho. Je to živel. Typický živel zločinecký. Mastné vlasy, vypasované rifle, špicaté topánky, aby mohol lepšie kopať do zvierat a detí. Kožená budna s bohatou históriou a pár oceľovými súčiastkami ladí s bradou, ktorá sa vôbec nedá nazvať upravená. Skrátka živel. “Čo myslíš, začnú tie prasatá kvičať keď sa na nich pozrie ?” – zasa sa ma spoločník zdvorilo pokúša upozorniť na fakt, že prasatá, … ehm dievčatá sú zjavne znepokojené prítomnosťou živla v autobuse. Zrazu sa však naše úvahy končia, pretože autobus znenazdajky zatvára dvere a konečne sa pohýna smerom do mesta.
Živel vystúpil, študentky si oddýchli a po dlhom státí (stáli možno 4 minúty!) si sadajú na sedadlá. Zrazu nastala scénka ako zo starého filmu. Dvere sa otvorili akosi pomaly. Para z vonku sa dostala do autobusu. Keď sa pomaly rozplývala, objavil sa pán. Starý pán v koženom kabáte. Baranica na hlave, úškľabok diabla, prázdne oči. “Ciboha, kukaj tam!” – upozorňuje ma spoločník na jeho prítomnosť. Áno priatelia je to tak. Bol to komunista ! Ten najnápadnejší komunista, akého sme mali kedy možnosť vidieť, si sadol priamo pred nás a hľadel nám do očí. Tŕpli sme pri predstave, že kabát, ktoý má na sebe je z ľudskej kože a my sa ho nemôžeme ani len dotknúť.
Ako to v autobusoch býva, ľudia sa menia často. A taj sa stalo aj tentokrát. Vystúpili skoro všetci horeuvedení a nastúpila “nová várka” pasažierov.

Za najlepšiu pasažierku sme označili mladú pannu. Bola tak farebne zladená, až nás mrazilo na chrbtoch. Mala krásne belasé nohavice, svetlomodrú vetrovku snáď s perím priamo z anjelských krídel a očarujúci úsmev. Modré očné tiene len dokončili toto krásne dielo. „Ty vooole, dal by som si povedať!“ zasa sa raz trafil môj spoločník do mojich myšlienok. Nazvali sme ju „andílek“. Andílek stála vpredu v autobuse a to ohrozovalo našu komunikáciu. „Mám ju zavolať sem?“ spýtal som sa môjho spoločníka, ktorý beztak slintal a sústredil sa na cieľ. „No davaj“ posmešne ma vyzval. Reagoval som okamžite – vystrel som ruky za sedadlom tak aby ich nevidela, a gestami som jej naznačil aby šla k nám. Pridal som jednu vetu, ktorú som sa naučil v dávnych dobách a stalo sa to! Dievčina sa pohla smerom k nám. Čím bližšie k nám bola, tým jasnejšie sa prejavovala nervozita môjho spoločníka. Sadla si priamo k nemu. V živote som nevidel aplikáciu tohto „kúzla“ v praxi, no tentokrát som nám obom vyrazil dych. Neveriacky sme sa na seba pozerali. „Tupče, vydaj nejaký spriaznený zvuk!“ vravím môjmu spoločníkovi, ktorý sedel ako socha. Priatelia – on sa nemal vôbec k ničomu. Už je to raz tak. Pomohol som mu, no keď mal spraviť ďalší krok on, zlyhal. „Nevadí, budú ďalšie.“ Utešoval som môjho smutného spoločníka, keď sa náš „andílek“ strácal v hmle chladného veľkomesta.
O pár okamihov na to, sme sa prebrali zo sladkého snenia o domoch plných “andílkov”. Dvere autobusu sa totiž nechceli na zastávke otvoriť ! Ľudí začala prepadať panika. Obzerali sa na seba, ako stádo bez cieľa, hľadali svojho vodcu, ktorý by im ukázal cestu domov. Nikto sa však nenašiel a tak v autobuse zavládla veľmi nepokojná a napätá atmosféra. Dostali sme celkom zaujímavý nápad na úvahu. Vyplnili sme si ním celý čas, čo boli dvere zatvorené. Išlo o jednoduchú predstavu. Predstavu, že by sme mali ostať v tomto autobuse uväznení so všetkými spolucestujúcimi na desať rokov! Predstavu života v dopravnom prostriedku. Ako by sme sa zoznámili s ostatnými “spolubývajúcimi”, ako by sme s nimi nažívali, kto by varil, aké vzťahy by mohli vzniknúť. O takomto “žití v autobuse” by sa dala napísať samostatná poviedka, keď nie novela. Práve keď sme rozmýšľali, kto by si vybral koho za “sexuálneho partnera”, sa dvere otvorili a ľudia vybehli na slobodu. Von do mesta, von za vzduchom, von žiť.
Ďalšia typická scéna, ktorá sa zjaví každému, kto len trocha cestuje autobusmi: Ľudia vystúpia a hneď na to nastúpia druhí.

V našom meste žije dosť ľudí na to, aby sme za jeden deň mohli spoznať veľa tvárí. Ale tá, ktorá nastúpila už pri našej poslednej ceste bola naozaj famózna. “Obočiar neľudský napravobok.” Diskrétne upozorňujem môjho spolucestujúceho. Ten zaregistroval moju poznámku, tak isto ako aj “obočiara neľudského” a tlmeným rehotom na plné ústa sa otočil smerom ku mne, aby u “obočiara” nevzbudil podozrenie. Obočiar si sedel na sedadielku, pokojne si odfukoval a pozoroval dianie v autobuse. Jeho obočie sa vznášalo vo vzduchu nad jeho hravými očami. Hádali sme mu dobrých 5 centimetrov dĺžky ! Z profilu bolo vidieť “obočiara neľudského” ozajstný zážitok. Keby sme mali v tej chvíli fotoaparát, určite by sme sa mu boli prihovorili.
Nastal čas, kedy sme vedeli, že je to naša posledná otočka smerom domov. Uvedomovali sme si to každým okamžikom. Pozorovali sme na sebe známky únavy, boli sme vyčerpaní. Ľudia v autobuse sa začínali opakovať. Jednoducho tí, ktorých sme ráno a doobedu videli niekam ísť, sa už vracali zo svojich ciest smerom domov. Istá pani s dieťaťom si nás dokonca všimla a z jej tváre sme vyčítali, že si nás pamätá ako sedíme na tom istom mieste pred 4 hodinami. Pousmiali sme sa a myšlienkami sme sa vracali k posledným udalostiam dňa. Čas pokročil natoľko, že ja a môj celodenný spoločník pri výprave za poznaním sme sa rozlúčili. Vystúpil ako každý normálny pasažier, nikto ho neobviňoval, že strávil celý deň v autobuse. Slnko pomaly zapadalo a ja som sa viezol domov, kde ma už čakala teplá posteľ….