Drahý rodičia, vážený pedagogický zbor, milí moji spolužiaci!

Istý múdry človek raz povedal: „Mladosť je klas, pýta svoj čas“
Ja sa pýtam – Je vari možné aby práve tu na tomto mieste ked v očiach a srdciach nás plápolajú ohníčky nedočkavosti, vzrušenia, tichej túžby, túžby stať sa dospelým. Ved kto z nás za svoj doterajší život nepovedal vetu: „Kedy už budem veľký, kedy už budem dospelá!?!“
Ano, o chvíľu sa uzavrie brána s rokmi nášho detstva a kľúč od nej (hmmmm) ... Kto vie kam sa len podeje. Všetko sa tak zrazu neodbytne stratí. Nastane len ten rozhodujúci zlom, iskierka napätia, maličký okamih pravdy, ked v každom z nás klíči, rastie a dozrieva to čo príde len raz, to čo trvá vlastne len tak krátko, niečo tak nezbedné – majúce krídla roztopašného motýľa – naša mladosť. 18 – dve ničím nezvyčajné číslice. Vecou tak obyčajné, pre finančníkov nie tak podstatné, zato pre nás študentov, tak okúzľujúce – dôležité – priam podstatné. Ved čo všetko sa z nás počas nich stalo. Ale kto vie o tom okrem nás omnoho, omnoho viac? Ano, rodičia! Naši drahí rodičia!
Mami, spomínaš si??? Ty si ma pod srdcom cítila už vtedy, ked iný nemali ani len potuchy o tom, že vôbec existujem! A kým som prvý krát otvorila oči, uvidela som raj – štvoro-očú, sa nadomnou skláňajúcich, štvoro-očí, tak veľmi naplnených láskou. Láskou akou už málokedy potom, pretože neskôr – sa zračila aj bolesť! Koľko krát len mnou samou Vám tak spôsobená! A čím viac som bola staršia, tým viac som si uvedomovala, že Vašu lásku, drahý rodičia, si snád ani nezaslúžim. Koľko krát som si len hovorila: „Boooooože, tak toto som už asi ozaj prehnala......“ Frajerina však robí svoje a my ju berieme ako fádnu samozrejmosť. Ako rýchlik prejdú nami Vaše dobre mierené k nám rady – Len buchnutie dverami a .. už nás niet!
Otec: „Ja vieeem, Vy muži dosť ťažko a neradi dávate najavo svoje city. Avšak z Tvojho správania môžem usúdiť, že veľa krát chcel si mi povedať: „Syn môj, dcéra moja – Mám Ta Rád!“ a ja môžem iba tíško dodať: „Aj Ja Teba Ocko!“
Roky plynú a je tu stredná škola. Neviem, neviem drahý rodičia, či by ste sami zvládli tu námahu, ktorá pribúdala ako sme rástli. A práve s tým Vám pomohli naši učitelia. Na nich by som sa chcela obrátiť. Na nich, často ohováraných, nie vždy v dobrom spomínaných a mnohokrát z nášho správania úplne zničených, na nich, ktorí každoročné berú na seba časť výchovy 15 ročných puberťákov.