Ale, ako som už spomínala, tešiť som sa vedela len zo svojho chlapca, tak som sa ani nedivila, že po skončení hodiny klavíru, mala moja učiteľka, aj keď sa volá Červená, trocha zelený výraz. Radosť zo mňa určite nemala. Len sa ma opýtala, ako je možné, že dievča, ktoré pokladala za jednu z najlepších žiačiek školy naraz ani nezahraje stupnicu. Nakoniec mi ešte dala otázku o Wolfgangovi Beethovenovi. Bolo to také isté, ako keby sa ma spýtala, ako sa povie po arabsky kôň, alebo čím bola za mlada Newtonova babička. Pomaly som začala mať čierne svedomie. Nejaký vnútorný hlas mi našepkával, že kvôli radostiam z lásky by som nemala hádzať všetko za hlavu. Bohužial ten hlas bol príliš slabý. Všetci na mňa začali byť naštvaní: profesori, kamaráti a rodičia. Všetko mi začínalo liezť na nervy. Stále, keď som prichádzala domov, zakrádala som sa ako indián na vojnovom chodníku. Nechcela som stretnúť babičku, ktorá by sa ma po miliónty-krát spýtala: „Evi, čo nového v škole?“ Akoby sa sa naša škola podobala automobilovému kruhu v Monaku, kde nikdy nie je núdza o senzácie. Niečo ma napadlo. Čo by sa stalo, keby sa so mnou môj chlapec rozišiel? Z čoho by som sa vtedy tešila? Veď všetkého som sa kvôli nemu vzdala. Začala som sa báť, že ma opustí. Niekde som čítala, že radosti z lásky sú priamo úmerné strachu, že ich stratíme. Myšlienka, že by som mohla zostať sama, ma prenasledovala dňom i nocou. Už som sa nedokázala radovať z toho, že sme spolu. Držala som ho sice za ruku, ale pritom som ho stále podozierala, a keď občas pozdravil nejakú kamarátku, nepovedala som mu už ani slovo. Bola som čudná.Veď sme spolu, tak prečo sa neteším ako predtým? Namiesto toho ho pozorne sledujem a zdá sa mi, že na to dievča, čo prešlo okolo sa pozeral ďalej než to bolo nutné. Možno to bol len zlomok sekundy, ktorý ma uhryzol ako parazit, ktorý namiesto krvi vysáva radosť. Prestala som s ním úplne hovoriť. Len som ho pevnejšie držala za ruku a oprela som hlavu o jeho rameno. Asi začal pochybovať, či mán všetkých päť pohromade. Nechápal, prečo sa naraz kukám ako sova z cesta a pýtal sa, čo sa stalo. Ja som mu proti všetkej logike odpovedala, že nič. Myslel si, že som naštvaná a ja som sa zatiaľ bála, že mi ho nejaká odvedie. Asi sa so mnou perfektne nudil. Dosť sucho sme sa rozlúčili a odchádzali sme každý iným smerom. On s pocitom, že som to najnudnejšie dievča na tejto planéte a ja s pocitom, že ma neopustí, lebo je to ten najsenzačnejší chlapec a má tie najkrajšie oči…
Prebrala som sa zo spomienok. Otvorila som oči. Stále sedím pri divadle. Ubehli presne dve hodiny od chvíle, keď som sa dozvedela o jeho novom dievčati.