Obyčajná radosť (fejtón)

„Sedím na schodoch pred divadlom a premýšľam. Najlepšie by bolo počkať si, kým sa celé divadlo zosype na kokos a navždy ma tu pochová v prachu. Bohužial však panuje bezvetrie a neschyluje sa ani k poriadnej búrke a ani divadlo nevyzerá na to, že by v najbližšej dobe malo len tak spadnúť. Pýtate sa, prečo ma napadajú takéto divné myšlienky? Možno preto, lebo je dnes piatok trinásteho, ale hlavný dôvod je iný. Dnes sa so mnou totiž rozišiel môj chlapec. Ostal mi po ňom len prívesok - píšťalka. Dal mi ju pred troma týždňami – vraj na odháňanie chlapcov. K tomuto účelu nebola použitá, ale mohla som pomocou nej napríklad odohnať dievča, kvôli ktorej ma opustil a ja sa už nemám z čoho tešiť. Cez prsty sa dívam na slnečné lúče. Pripomínajú mi jeho blonďaté vlasy. Natiahnem po nich ruku, ale uhýbajú. Unavene zatváram oči a klesám do spomienok, pretože sú jediné, čo mi ostalo…
Keď som bola s ním, mala som radosť zo všetkého. Napríklad, keď pršalo, tešila som sa, že prší a keď nepršalo, tešila som sa, že neprší. Zkrátka, boli sme spolu, a i keby padali žaby alebo cigáni, mala by som z toho radosť. Mala som hlavu doslova v oblakoch. Lenže s hlavou v oblakoch sa ako vieme, nedá moc študovať, a tak sa stávalo, že som bola skúšaná zo zemepisu, no ja som žila v domienke, že je chémia. Akurát mi bolo divné, že na tabuli visí mapa. Z hlavy mi vypadlo pár informácíí a s tým, že Rusko je vyspelý priemyselný a poľnohospodársky štát, sa nechcel profesor uspokojiť. Profesora som však nepotešila, z čoho vyplýva, že ani on nepotešil mňa. A tak mi v klasifikačnom pribudla ďalšia guľatá zmámka. Inokedy by som z toho asi bola smutná, ale tentoraz som len mávla rukou a po škole som sa znova vrátila k bezstarostým radostiam z lásky. Stále viac som sa vzdiaľovala od reality a pálila som za sebou mosty, po ktorých by som sa mohla vrátiť späť. Hľadala som radosti a šťastie tam, kde by ich asi nik rozumný nehľadal. Leže aj som si vtedy myslela, že robím správne. Mala som pocit, že s ním urobím dieru do sveta a všetko ostatné sú len zbytočnosti. Nikto asi nechápal, čo vidím tak radostného na prechádzkach po meste s nejakým chlapcom a všetci sa na mňa dívali, akoby chceli zistiť, či náhodou nemám miesto mozgu vykradnutú pokladničku na rozum, alebo či ich mám všetkých po kope. Lenže ja som tie ich pohľady nevnímala a takisto som nevnímala čas. Takže keď som sa potom pozrela na hodinky a zistila som, že som už pol hodiny mala sedieť v hudobnej škole a tešiť sa z krásy umenia.

Ale, ako som už spomínala, tešiť som sa vedela len zo svojho chlapca, tak som sa ani nedivila, že po skončení hodiny klavíru, mala moja učiteľka, aj keď sa volá Červená, trocha zelený výraz. Radosť zo mňa určite nemala. Len sa ma opýtala, ako je možné, že dievča, ktoré pokladala za jednu z najlepších žiačiek školy naraz ani nezahraje stupnicu. Nakoniec mi ešte dala otázku o Wolfgangovi Beethovenovi. Bolo to také isté, ako keby sa ma spýtala, ako sa povie po arabsky kôň, alebo čím bola za mlada Newtonova babička. Pomaly som začala mať čierne svedomie. Nejaký vnútorný hlas mi našepkával, že kvôli radostiam z lásky by som nemala hádzať všetko za hlavu. Bohužial ten hlas bol príliš slabý. Všetci na mňa začali byť naštvaní: profesori, kamaráti a rodičia. Všetko mi začínalo liezť na nervy. Stále, keď som prichádzala domov, zakrádala som sa ako indián na vojnovom chodníku. Nechcela som stretnúť babičku, ktorá by sa ma po miliónty-krát spýtala: „Evi, čo nového v škole?“ Akoby sa sa naša škola podobala automobilovému kruhu v Monaku, kde nikdy nie je núdza o senzácie. Niečo ma napadlo. Čo by sa stalo, keby sa so mnou môj chlapec rozišiel? Z čoho by som sa vtedy tešila? Veď všetkého som sa kvôli nemu vzdala. Začala som sa báť, že ma opustí. Niekde som čítala, že radosti z lásky sú priamo úmerné strachu, že ich stratíme. Myšlienka, že by som mohla zostať sama, ma prenasledovala dňom i nocou. Už som sa nedokázala radovať z toho, že sme spolu. Držala som ho sice za ruku, ale pritom som ho stále podozierala, a keď občas pozdravil nejakú kamarátku, nepovedala som mu už ani slovo. Bola som čudná.Veď sme spolu, tak prečo sa neteším ako predtým? Namiesto toho ho pozorne sledujem a zdá sa mi, že na to dievča, čo prešlo okolo sa pozeral ďalej než to bolo nutné. Možno to bol len zlomok sekundy, ktorý ma uhryzol ako parazit, ktorý namiesto krvi vysáva radosť. Prestala som s ním úplne hovoriť. Len som ho pevnejšie držala za ruku a oprela som hlavu o jeho rameno. Asi začal pochybovať, či mán všetkých päť pohromade. Nechápal, prečo sa naraz kukám ako sova z cesta a pýtal sa, čo sa stalo. Ja som mu proti všetkej logike odpovedala, že nič. Myslel si, že som naštvaná a ja som sa zatiaľ bála, že mi ho nejaká odvedie. Asi sa so mnou perfektne nudil. Dosť sucho sme sa rozlúčili a odchádzali sme každý iným smerom. On s pocitom, že som to najnudnejšie dievča na tejto planéte a ja s pocitom, že ma neopustí, lebo je to ten najsenzačnejší chlapec a má tie najkrajšie oči…
Prebrala som sa zo spomienok. Otvorila som oči. Stále sedím pri divadle. Ubehli presne dve hodiny od chvíle, keď som sa dozvedela o jeho novom dievčati.

Teraz už viem, že radosť z lásky je tá najkrajšia radosť, ale rozhodne nebýva trvalá, a keď kvôli nej zavrhneme všetko ostatné, môže skončiť aj depresiou. Myslím, že člověk musí mať najprv radosť sám zo seba. Musí si dokázať, že za niečo stojí a že má svoju hodnotu. Ale kto mi zaručí, že keď budem od rána do večera ležať v učebniciach a štyri hodiny denne sedieť pri klavíri a do noci sa sa váľať v povinnej literatúre, že jedine vtedy budem naozaj šťastná? To asi nie. Nech si namáham hlavu jako len môžem, prísť na to nemôžem. Pripadá mi, že mám inteligenciu automatickej práčky – vypnutej. Naraz mi na hlave pristála snehová guľa a zároveň počujem výbuch smiechu. „Keď skamenieš, daj vedieť!“volali na mňa kamaráti. Prestala som myslieť na definície radosti a rozhodla som sa, že im tú snehovú guľu vrátim, ale skĺzla mi noha a už som ležala na zemi. Kamaráti sa smiali, až sa za bruchá chytali. Pozri ako málo stačí k ľudskej radosti, povedala som si. Naháňali sme sa po námestí a ja som bola naraz šťastná. Bola som šťastná a nevedela som prečo. Veď som dnes predsa dostala košom a mám zlé známky, ale aj tak mi je dobře. Nedokážem si to vysvetliť. V zápale radosti som vrazila do dôchodcu. Očakávala som, že na mňa bude zvolávať peklo, ale deduško sa len usmial a povedal: „No áno, mladosť – radosť! Kde sú tie časy, keď som aj ja takto behal!“ Tak to ma nenapadlo. Na tom asi niečo bude.“
O týždeň neskôr:
„Tak už som zase ako predtým. Viem, že na svete je veľa podnetov k radosti. Zaleží len na každom z nás, aký si vyberieme a ako sa z neho dokážeme tešiť. Každý by si mal uvedomiť, že radosť musíme čerpať nie z iných, ale zo seba.
Radosť je krehká ako kvapka rosy, už keď sa smejeme umiera. Musíme ju v sebe opatrovať, pretože možno aj keď si to neuvedomujeme, radosť je najdôležitejšia súčasť života, rovnako ako jedlo alebo spánok.
Bežím po parku a mám radosť - pretože svieti slnko
- pretože som dostala jednotku
- pretože je tu jar
- pretože je piatok
- pretože som napísala slohovú úlohu
- pretože som šľapla do kaluže a mám zablatené nohavice
- pretože hrniec má dve uši
- pretože som minule na diskotéke zase tančila s tým tmavovlasým chlapcom, ktorý vie tak skvele tancovať a má tak nádherné oči…“.